reklama

Pitkyn? Pytkyn? Pitkin? Pytkin?

Neviem, ako sa správne píše jeho prezývka. Neviem, čo teraz robí. Už to bude takmer 20 rokov, čo som ho nevidel. Čo však viem – daný chlap mal na mňa ako môj učiteľ telesnej, výtvarnej a pracovnej výchovy na základnej škole veľmi veľký vplyv. Teraz mu za to ďakujem. Vtedy som ho však nenávidel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Vtedy v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sa mi na základnej škole zdalo, že ma Pytkin (dohodnime sa, že pre účely tohto textu budem používať danú verziu písania jeho prezývky:-) nemá rád. Že ma jeho spôsob „výchovy“ deptá. A nemyslím tým na jedinú dvojku na vysvedčení počas môjho štúdia na základnej škole, ktorá mi vo štvrtej na polročnom vysvedčení „zasvietila“ z výtvarnej. Pytkin nedbal na to, že to bola „sólovka“. Ale nie preto som ho vtedy nemal rád...Pytkin si ma na svojich predmetoch jednoducho vedel vychutnávať. Zoberme si napríklad telesnú výchovu. V triede som patril k tým málom jedincom, ktorí sa nenarodili s génmi na šplh. A šplh sa pod Pytkinom stal mojou nočnou morou. „Jožinko, truhlík, teraz plánuješ bivakovať?“ takto ma „povzbudzoval“, keď mi na tyči po 2 metroch šplhu odišli sily a ja som ďalej nemohol. „Jožinko, kde máš to lano?“ podobne pokračoval pri mojich pokusoch na lane. Bol som zúfalý, aj bez šplhu som totiž v pohode plnil podmienky socialistického (niekto si to ešte bude pamätať:-) Odznaku zdatnosti. Ale bez šplhu som ho nemohol dostať, bez šplhu mi hrozila dvojka...Vďaka Pytkinovi som sa však šplhať nakoniec naučil, chcel som mu dokázať, že sa viem zaťať. Na dvore u starých rodičov mi dedko z povaly natiahol lano, a ja som sa po dňoch driny vyšplhal!!! Pytkin nestíhal:-)...Na výtvarnej to bývalo ešte horšie. Kresliť jednoducho neviem. Tu hrozili pomaly trojky, nieto dvojky. „Jožinko, aký zámer si mal s touto kresbou kozmonauta?“ spýtal sa na margo jedného môjho výtvoru. Vysvetľovanie bolo márne, pri kreslení som zvyčajne nemával žiadne zámery. Okrem tzv. voľných tém, napríklad jednotku (ešte teraz si pamätám:-) mi Pytkin dal za kresbu uhlíkom – Vlasy spolužiačky zozadu. Pri tej téme sa pokaziť veľa nedalo:-)...Raz ma Pytkin aj pozitívne prekvapil. Kreslili sme obľúbenú postavu z rozprávky, ja som namaľoval Janka Hraška (respektíve niečo jemu podobné:-). V triede sa hlasovalo medzi nami žiakmi, ktoré kresby sú najlepšie. Nedostal som samozrejme ani hlas. Jeden výkres však mohol vybrať aj on. A čuduj sa svete – vybral mňa! Úprimne – doteraz neviem, či to myslel vážne či ironicky. Ale vtedy som bol na jednotku za Janka Hraška patrične hrdý...A pracovná výchova, to bola a stále je v mojom prípade samostatná kapitola. Jednoducho nešlo to. Tu nepôjdem do podrobností, ale spomeniem jednu príhodu, kedy som Pytkina „dostal“. Robili sme niečo s elektrinou, každý dostal kopec káblikov, ktoré mal pozapájať, aby sa „to“ rozsvietilo. Keď som „to“ uvidel, vedel som, že je asi koniec. Na konci som však „svietil“, a tešil sa z jednotky:-). Ako? Spolužiak vedľa mňa sediaci, ktorý namiesto hrania futbalu zapájal už ako 12-ročný po večeroch elektrinu, „to“ mal samozrejme pozapájané za 10 minút. Pytkin mu jeho veľdielo ocenil jednotkou, a „kolega“ sa začal nudiť. Žmurkol som naňho, sľúbil bonus vo forme čokolády – a ako sa Pytkin vzdialil, vymenili sme si pracovné elektrické stanice. On moju zapojil do minúty, ja som jeho už zapojenú stanicu trošku odpojil, aby to nevyzeralo, že som už hotový, a ako Pytkin prišiel, víťazoslávne som zapojil posledný kábel. Jednotka ako vyšitá:-)...S Pytkinom som toho zažil jednoducho na román. Okrem zážitkov počas jeho výchovných hodín aj napríklad na futbale. Tam vedel byť takisto sarkastický. V žiackom školskom tíme som hral záložníka a Pytkin ma nútil strieľať z každej pozície (dnes som mu za túto metaforu strieľať z každej pozície vďačný). Raz som tak vystrelil na bránu asi z polovice ihriska, lopta ledva došla k bráne. A počujem na to Pytkinov hlas: „Jožinko, si ako Zelenský!“ Zelenský bol v tom čase reprezentant, hráč Bohemians Praha, ktorý strelami „trhal siete“...A futbal ešte raz. Raz sme ako školský tím prehrali jeden zápas v susednej dedine. Pytkin nás v hneve nechal tam samých a my sme museli ísť peši domov!!!Pri tom všetkom, čo som s Pytkinom zažil, som nechápal jednu vec – a síce, že Pytkinovou najobľúbenejšou osobou spomedzi žiakov na základnej škole bola moja sestra. Nedal na ňu dopustiť. Podporoval ju v športe, páčili sa mu všetky jej kresby. Ten ambivalentný Pytkinov postoj nechápali najmä moji rodičia:-): Ale Pytkin mal na tento subjektívny postoj nárok...Pri tom všetkom, čo som s Pytkinom zažil, mu však s odstupom rokov ďakujem. Pán učiteľ, prebudili ste v mojom vnútri húževnatosť, nepoddajnosť, ťah na bránku! Pán učiteľ, naučili ste ma bojovať! A na záver – len sa usmievam, keď mi sestra pracujúca ako učiteľka na základnej škole občas hovorí, ako sa pomaly ani nemôže škaredo pozrieť na žiaka, ktorý neposlúcha. Pytkin, to Vám bola iná káva. Pamätám si, ako som raz cez prestávku vošiel so spolužiakom na WC. Spolužiak chcel ísť na veľkú potrebu, dvere však boli zatvorené. Začal na ne klopkať. Nič. Búchať. Nič. Ešte silnejšie búchať...Dvere sa zrazu rozleteli, za nimi Pytkin, ktorý následne uštedril spolužiakovi také dve facky, že ešte teraz po 20 rokoch je možno červený...Ale aj ten spolužiak mu už určite odpustil:-):..

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu