reklama

(Ne)obyčajný život JUDr. Jána Balka

Pred pár dňami sa mi dostala do rúk knižka osobných spomienok Jána Balka Desať rokov v slovenskej politike. Kto to bol Ján Balko? Okrem toho, že bol hlavným tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici, členom výkonného výboru HSĽS, prezidiálním šéfom vznikajúceho ministerstva hospodárstva v roku 1938, viceguvernérom Slovenskej národnej banky či členom Štátnej rady (v rokoch 1942-43), niečo možno naznačia aj slová z relácie BBC vysielanej v piatok 21. augusta 1992 o 18h… „V Bratislave sa včera za účasti početných hostí konal pohreb 91-ročného JUDr. Jána Balka, ktorého pre jeho statočnosť pri zachraňovaní Židov pred deportáciami za druhej svetovej vojny často označovali za slovenského Wallenberga. JUDr. Ján Balko dokázal, že i v najťažších dejinných situáciách sa možno správať humánne...“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Osobné spomienky Jána Balka sú veľmi zaujímavé. Sú osobnou spomienkou na krízové a rozporuplné roky, ktorým museli čeliť naši starí otcovia a staré mamy. Tieto osobné spomienky sú zaujímavé práve z toho pohľadu, že Jána Balka nemôže asi nikto obviniť z profašistického alebo protižidovského pohľadu na Slovensko počas obdobia druhej svetovej vojny. Určite sú v knihe aj kontroverzné názory, ktoré v človeku vyvolávajú mnoho nezodpovedaných otázok. Najvážnejšie sa určite týkajú deportácií Židov zo Slovenského štátu. Prečo sa k nim vôbec pristúpilo? Naozaj museli byť čelní predstavitelia Slovenského štátu v tejto veci taký aktívny? Nemohol Tiso Tuku a Macha pri deportáciách skôr zastaviť? Prečo Tiso deportácie verejne obhajoval? Kniha na veľa otázok neodpovedá. Napriek tomu je jej prínos minimálne v tých otázkach. A vo vykreslení doby, ktorá nebola podľa Balka ani čisto čierna, ani čisto biela...Ján Balko v knihe vtipne spomína napríklad na okamihy menovania Dr. Imricha Karvaša guvernérom Slovenskej národnej banky. Pri jeho menovaní sa vraj ozvali aj námietky, že je to bývalý Čechoslovák a slobodomurár. Na čo vraj predseda vlády Jozef Tiso povedal: „Koniec – koncov v štátnom zmysle boli sme aj my Čechoslováci. A keď je murár, nech muruje a buduje Slovenskú národnú banku!“Ako spomína Balko na okamihy predchádzajúce napríklad vyhláseniu Slovenského štátu?- Po príchode do Berlína Hitler prijal ihneď Dr. Tisa, a to práve vtedy, keď mal na linke maďarského gubernátora Horthyho, a keď mu predviedli po srdcovom záchvate zotavujúceho sa prezidenta Dr. Emila Háchu. Hitler údajne v tejto situácii rozhodol takto: „Horthymu povedzte, aby predbežne počkal s obsadzovaním Slovenska. Vy, pán prezident Hácha, zvolajte slovenský snem. A vy, pán Tiso, choďte späť do Bratislavy a rokujte so svojím snemom. Ako sa rozhodnete, je vaša vec. Ale nemecká armáda nebude čakať a začne plniť moje pokyny.“- Podľa Dr.Edvarda Beneša v danom prípade a v danej situácii zradu spáchali práve Hácha a Tiso. Tiso a Slovenský snem tým, že zachránil v čase najvyššej núdze vyhlásením Slovenského štátu Slovensko a slovenský národ pred zgniavením, zdeptaním, vyvraždením a roztrhaním na všetky svetové strany. Beneš však, ktorý ušiel z republiky, zradu nespáchal. - V hlave nám všetkým vírili myšlienky, vynáralo sa množstvo otázok. Čo teraz? Ako teraz? Čo ďalej? Všetko by bolo prijateľné, len keby v tom neboli Hitler a Nemci! Západ akoby s niečím takým počítal už v Mníchove. Ako vážny prelom vo vývoji situácie v Slovenskom štáte vníma Balko menej známe rokovanie v Salzburgu, na ktoré 27. júla 1940 pozval Hitler slovenskú delegáciu na čele s Tisom. Podľa Jána Balka, ktorý síce v Salzburgu nebol, ale mal informácie od členov delegácie, Nemci tam hovorili veľmi tvrdo... „Ministra zahraničia Dr. Ďurčanského vôbec neprijali, on sa na to po návrate vzdal svojej funkcie. Povrávalo sa, že ho proti vôli Jozefa Tisa „vzdal“ sám Hitler. Tuka popri predsedníctve vlády prevzal potom aj zahraničie. Ministrom vnútra sa stal Alexander Mach a za šéfa propagandy vymenovali Karola Murgaša. Ďurčanský doplatil na svoje pokusy o samostatnú slovenskú zahraničnú politiku, čo Nemci jednoducho nestrpeli. Ba im vraj nevoňala ani príliš samostatná vnútorná a hospodárska politika Slovenského štátu. Preto vraj „požiadal“ Tuka nemeckú vládu o vyslanie tzv. “beráterov“ (poradcov) do jednotlivých popredných úradov“.Ako Ján Balko spomína, po Salzburgu sa priepasť medzi Tisom a Tukom prehlbovala čoraz viac. Po udalostiach v Salzburgu sa vraj dokonca Tiso chcel zrieknuť funkcie prezidenta. Mnohým popredným politikom, predsedovi snemu Dr. Sokolovi ako aj biskupom sa ho ale podarilo od tohto kroku odhovoriť. „Okrem iného aj tou argumentáciou, že by týmto činom vydal najvyššiu moc v štáte do rúk Dr. Tuku a tým by tak uvoľnil hať, ktorá doteraz prekážala Nemcom pri úplnom ovládnutí Slovenska.“Ján Balko spomína, s nevôľou, aj na okamihy, kedy Slovensko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu a postupne aj všetkým štátom, ktoré bojovali proti Nemeckej ríši. Podľa neho bola táto informácia pre všetkých veľkým a nepríjemným prekvapením... „Až na audiencii u prezidenta, ktorý sa o vyhlásení vojny dozvedel v Bánovciach nad Bebravou a hneď sa vrátil do Bratislavy, sme sa dozvedeli, že vojnu vyhlásil Tuka, bez toho, aby informoval aj prezidenta. Bolo teda zrejmé, že to narafičili Nemci spolu s Tukom. Tuka vojnu vyhlásil sám, lebo vedel, že Slovenský snem by vyhlásenie vojny nikdy nebol schválil. Tragikou bolo, že túto protiústavne a protiprávne vyhlásenú vojnu už nebolo možné odvolať. Bolo by to malo za následok zvalcovanie a obsadenie Slovenska Nemcami. V tom je tragické postavenie malých národov, že im vždy tí väčší, hoci aj nasilu, natláčajú svoju vôľu...Nakoniec nás prezident prepustil týmito slovami: „Musíme sa usilovať o to, aby bola účasť Slovenska na tejto vojne čo najmenšia a podľa možností len symbolická. Inej rady a inej pomoci, žiaľ, nemáme!“Ján Balko podal ešte v roku 1942, teda v čase najväčších víťazstiev nemeckých, protest na Štátnu radu proti deportáciám Židov. Na Slovensku sa vraj proti deportáciám vtedy málokto snažil protestovať, čo chcel vraj využiť Tuka, jeho prívrženci a nemeckí ordneri.V Štátnej rade sa podľa Balka za neodkladné vysťahovanie Židov postavil Mach. Svoje stanovisko vraj odôvodňoval tým, že podľa jeho vedomia sa nestane Židom žiadna krivda. Židia mali dostať niekde v Poľsku jednu oblasť, kde mali možnosť žiť a pracovať pod vlastnou správou. Práce mali mať dosť a keby pracovali, tak by sa podľa neho aj mali dobre. Nemecko vraj chcelo mať sústredených Židov aj preto, aby ich malo od kontrolou a aby v nich malo tromf proti Západu. Machovo stanovisko podľa Balka podporili aj Škultéty a Klimo. Balko odišiel zo zasadania žiaľbohu ako porazený...V roku 1943 bol Balko takisto spoluiniciátorom a právnym redaktorom pastierskeho listu slovenských biskupov proti transportom Židov. V oboch týchto prípadoch teda jasne deklaroval svoj odmietavý postoj voči krokom slovenskej vlády. Bez ohľadu na to, či mali oficiálni predstavitelia vlády a štátu vedomosť, čo sa so Židmi ďalej bude diať. On vnímal deportácie ako neľudské a neospravedlniteľné...Veľmi jasný názor zastával Ján Balko aj na Slovenské národné povstanie. Podľa neho vypuklo predčasne a nepripravene, čoho výsledkom bolo podľa neho zničené Slovensko a mnoho zbytočne mŕtvych. Vraj na úrovni celoštátneho politického vedenia bol už aj tak pripravovaný scenár projektu prechodu Slovenska k spojencom, celú akciu mali riadiť Dr. Sokol a generál Turanec, prevzatie moci mal zabezpečiť generál Malár. Podľa Balka vo vhodnom okamihu mal Slovenský snem urobiť opatrenia v dorozumení s armádou v tom zmysle, aby konečné riešenie otázky Slovenska prevzala do rúk armáda na čele s generálom Augustínom Malárom. Ten mal vo vhodnom čase dojednať s príslušným ruským a západným vedením prímerie. Prípadne sa s nimi mal dohodnúť na vojenskom postupe. Zvolanie snemu v príslušnom čase sa malo uskutočniť rádiom, mal byť zvolaný práve do Bystrice do Národného domu.Po vypuknutí povstania však udalosti nabrali iný spád. Ján Balko naň spomínal nasledovne: „Vláda, ktorá vznikla po vypuknutí povstania po obsadení Slovenska, robila zúfalé pokusy zachrániť na Slovensku, čo sa len zachrániť dalo. Bola to sizyfovská a veľmi nevďačná práca. Sám som cítil a videl, že po znemožnení veľkej spoločnej akcie bolo treba v danej situácii brániť a chrániť slovenské záujmy všade tam, kde sa to ešte dalo. Čím viac sa zužoval kruh okolo Bystrice, tým viac sa šírili chýry, že Nemci chystajú pomstu za plukovníka Otta a jeho druhov...“Balko sa k SNP vracia ešte aj v kapitole po skončení II. svetovej vojny, v čase, keď ho prevážal nemenovaný český dozorca do slovenskej väznice (po vojne bol väznený v rokoch 1945-47, v decembri 1948 ho Národný súd v procese proti členom Štátnej rady odsúdil na 3 roky straty občianskych práv). Ten český nadstrážmajster sa v súkromnom rozhovore vyjadril nasledovne na margo Slovenského štátu a Protektorátu Čiech a Moravy v čase vojny... „My sme zažili v Čechách hrozné časy, ale náš národ predsa len ostal celistvý. Bol som nedávno v Žiline, mám tam príbuzných, za vojny nám posielali balíky. Tí nám tiež tvrdili, že Tiso zachránil slovenský národ. Vidím, že sa mi divíte, ale u nás doma je veľa ľudí, ktorí tvrdia, že Slováci len tak mohli povstať proti Nemcom, lebo neboli obsadení Nemcami a že mali svoj štát a armádu, bez ktorej by nebolo bývalo možné povstanie. U nás v Čechách nemohlo byť povstanie, lebo sme nemali svoju armádu a boli sme dokonale pod nadvládou gestapa.“Ján Balko počas SNP ukázal aj kus osobnej statočnosti. Po potlačení SNP v decembri 1944 sa spolu s biskupom Dr. Andrejom Škrábikom pričinil o záchranu 10 prominentov povstania, ktorých chcelo dať nemecké velenie popraviť. V tom čase takisto pomohol, spolu s MUDr. Turčekom, prepustiť 250 zajatých a ranených vojakov povstania, dlhšie izolovaných vo Vincentínume v Banskej Bystrici.Spomienky Jána Balka, ktoré sú obrazom pestrosti pohnutých osudov Slovenska a jeho ľudí počas 20. storočia, môžu určite vyvolať kontroverzné reakcie. Avšak ako píše v predslove Vladimír Balko, predkladateľ otcových spomienok: „Tieto spomienky sú pohľadom človeka, ktorý sa politike venoval už v medzivojnovom období a po roku 1939 sa stal ústavným činiteľom Slovenskej republiky. Autora možno označiť za muža odvahy. Preukázal ju viackrát v hraničných situáciách vojnových čias. Jeho memoáre dosvedčujú, že čiernobiele videnie tej doby, doteraz také bežné a priam oficiálne, nezodpovedajú vždy faktom. Historici, ktorí desaťročia písali o „klerofašistickej farskej republike“, nie sú schopní to, čo doteraz maľovali na čierno, začať vidieť zo dňa na deň v pestrejších farbách. A naopak, vášniví zástancovia vojnového slovenského štátu zase nie sú schopní často priznať, že desaťtisíce občanov tohto štátu obrali o ľudské práva, majetky, alebo dokonca o život.Život a postoje Jána Balka sú však dôkazom, že aj vtedy, za takých ťažkých podmienok, bolo možné správať sa ľudsky, korektne, a v súlade s kresťanským svedomím.“ Tá kniha spomienok Jána Balka určite stojí za prečítanie...

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu