Ako sa Majko tešil na plávanie s delfínmi...

Autor: Jozef Bednár | 30.7.2011 o 0:13 | Karma článku: 15,39 | Prečítané:  4106x

„A ďakujem vám za krásny výlet! Good bye!“ lúči sa Majko slovensko-anglicky, ale najmä tak ako to on vie, úprimne, od srdca, so šéfkou delfinária v Beleku a s jedným zo zamestnancov. Odpoveďou sú, paradoxne k teplu okolo nás, len ich chladné tváre.

Viem, že návšteva delfinária a najmä plávanie s delfínmi je v blízkosti navštevovaných letovísk predražené. Ale najmä to plávanie s delfínmi sme Marekovi do tohto roku už dvakrát zabezpečili. Raz v Egypte a raz v Turecku (myslím, že v Alanyi). Keďže bojuje s autizmom, neľutovali sme tie peniaze, aj keď po jednorazovom plávaní (vo vode s ostatnými ľuďmi, čo plávali s delfínmi, asi 40 minút, priamo na delfínovi však max. 5 minút) sa zázraky čakať nedajú. Ale oba minulé razy boli z jeho strany výrazným emotívnym zážitkom, ako sa hovorí „žil z toho“ ešte mesiac. Aj preto sme sa rozhodli návštevu delfinária najmä kvôli plávaniu s delfínmi zopakovať aj tohto roku v Turecku. Keďže sme boli na dovolenke premiérovo s nemenovanou rakúskou cestovkou (lepšia cena ako slovenské cestovky, lietadlo letelo tam aj naspäť do minútky presne), aj výlet za delfínmi sme sa rozhodli poriešiť cez Rakúšanov. V ponuke mali Belek – miestne delfinárium Troy. Aby nebolo dcérke smutno, keďže doteraz s delfínmi neplávala, kúpili sme plávanie aj pre ňu. Pri komunikácii s agentom cestovky som sa zmienil ja o tom, že to beriem najmä pre syna, ktorý je mentálne postihnutý. Že sme už takto v Turecku plávali a že mal z toho veľký zážitok. So zástupcom cestovky, miestnym Turkom hovoriacim síce po nemecky, ale len slabo po nemecky (ja som na tom naopak) som toho síce veľa nemohol narozprávať, ale som si istý, že na moje slová o autizme nereagoval žiadnym upozornením, že mentálne postihnuté deti či dospelí nemôžu plávať s delfínom. Keďže Majo s delfínom v Turecku už plával, ani som takéto slová nečakal. Takže mi Turek dal „vouchery“, zobral peniaze, povedal kedy príde pred hotel mikrobus a bolo. Preskočím teraz priamo do Beleku. Prvým trošku nepríjemným prekvapením bol evidentná snaha majiteľov vytrieskať z každého predstavenia čo najviac. Drahá vstupenka na konkrétne sedadlo? Nie, množstvo ľudí so vstupenkami muselo prekročiť kapacitu hľadiska o minimálne 10%, pár minút pred začiatkom tak organizátori v nemčine a ruštine prosili ľudí, aby si menšie deti vzali na kolená a tak aby sa všetci pomestili. Nepomohlo. Pred delfínmi sme boli natrieskaní ako sardinky. Ale primárne toto by som prekusol. Aj ďalšie predražené veci v areáli a´la plechovka coly za 4 eurá. Ale keď sa ďalší priebeh akcie negatívne dotkol nášho Majka, tak to ma už v tej dusnej atmosfére (spôsobenej nielen horúčavou) nenechalo chladným. Pred začiatkom show zrazu vidím, že sa ku mne predierajú dvaja sprievodcovia z nášho mikrobusu. Presnejšie – najskôr som nemal pocit, že sa predierajú ku mne, ale že si „len“ miesto hľadajú. Zrazu však na mňa kývajú, aby som sa ja za nimi predral. „Idem, asi mi chcú povedať podrobnosti o tom, ako pôjdu po show decká s delfínmi plávať,“ hovorím polovičke. „Máme pre vás zlú správu. Majko nemôže plávať, lebo autisti, presnejšie mentálne postihnutí s delfínmi plávať nemôžu,“ dostávam okamžite po predraní sa k nim lámanou angličtinou studenú sprchu medzi oči. „Akože nemôže? Veď dva roky dozadu s delfínmi plával. Aj predtým v Egypte. Akože nemôže? To čo mu mám teraz povedať, tri dni sa na to teší...“ šokovaný sypem zo seba argumenty a otázky. A ľutujem, že som sa dal v mikrobuse s nimi do reči a že som im s úsmevom, keď nás vyzdvihovali pred hotelom, prezradil dôvod, prečo idú deti plávať. Že to je kvôli Majkovi, ktorému tak chceme opäť troškou pomôcť. Pretože má autizmus. Ale len ľahký. Museli to vidieť. Veď ich hneď aj pozdravil – síce „jónapot“, ale pozdravil:-). „Prečo ste to vlastne povedali? Veď na Majovi nič nie je vidieť, ani neprejavuje na rozdiel od minulosti ťažké autistické rysy...“ pokračujem a tíško čakám, či sa stane zázrak a či nám pomôžu. „Poďme ešte za manažérom delfinária,“ dostávam naveľa z nich aspoň nejakú nádej. Súhlasím. Verím, že ten manažér svoj názor zmení. Veď títo páni sú len sprostredkovateľmi jeho prvotného „nie“. Odchádzame von z hľadiska. Takže ani zo show nemám nič. Keby aspoň zmenili rozhodnutie a pustili nášho Majka plávať... Sprievodcovia vstupujú do manažérovej miestnosti. Ja zostávam vonku. Napriek zatvoreným dverám počujem, ako horlivo spolu rečnia po turecky (obaja sú pôvodom miestni). Po chvíli sa dvere otvárajú. Nehovoria nič. „Tak čo? Môže?“ pýtam sa všetkých troch, keďže s nimi vychádza aj manažér. Najmä naňho smerujem moju otázku. „I don´t speak English,“ odpovedá. Sprievodcovia mi však okamžite berú akúkoľvek nádej. „Nemôže. Takéto predpisy tu majú, nemôžu spustiť. Mentálne postihnutí ľudia s delfínmi v tomto delfináriu plávať nemôžu. Delfíni by ich zacítili a mohli by zareagovať neadekvátne, aj ublížiť by mohli,“ počujem zdôvodnenie. Neverím vlastným ušiam. Cítim sa ako idiot. „Ste normálni? Keby som nič nepovedal, nemajú to šancu zistiť, že máme autizmus. A že delfíny vo vode vycítia mentálne postihnutého? Väčšiu kravinu som nepočul. Ak niekoho vycítia, tak možno blbca. Ale mentálne postihnutého? Veď delfíny takýmto ľuďom pomáhajú. Delfínoterapia je známa hádam po celom svete. O čom to hovoríte preboha?“ emócie už pomaly nekontrolujem. Tu nejde o mňa. Ale o Majka. Ako mu to vysvetlím? Bojím sa, že bude hysterická reakcia. Začne plakať. Nepochopí, prečo mu zakázali plávať s delfínikmi. „Keby ste nám to nepovedali, mali by ste problém, ak by sa niečo stalo. Vidíte, nejde nám o komerciu, ale primárne o bezpečnosť,“ zrazu sa pri nás zastavuje a argumentuje nejaká pani. Vraj riaditeľka tohto tu. Ukazuje mi aj nejaké písané „rules“. Vidím bod 7 – tehotné ženy a mentálne postihnutí majú zakázané plávať s delfínmi. Napriek tomu nechápem. A skúšam ešte raz. Že ak by sme nič nepovedali, nič nezistia. Že sa preto cítim ako idiot. A či pozná ako autista prežíva zmenu programu. Nič. Tá Turkyňa je tiež ako skala. Žiadna empatia. Len opakovanie ich tupého pravidla. A je nám jedno, ako sa cítite vy či váš malý. „A peniaze mi vrátite?“ pýtam sa. „Nie, tie si pýtajte od agenta cestovky v hoteli, kde ste kúpili výlet,“ odpovedajú sprievodcovia z cestovky. Fešanda riaditeľka, ktorej vraj nejde o biznis, pri zmienke o peniazoch radšej zutekala. Až na vyslovené vyžiadanie dostávam na papieri naškrabanú vetu v tureckom jazyku a potom aj v angličtine, že Majkovi bolo odoprené plávanie. „Tati, je to všetko moja vina, že som nemohol ísť plávať. Je to moja vina. Prepáč mi to,“ Majkova reakcia na odmietnutie bola taká akú sme predpokladali. Keďže Barborka plávanie s delfínmi nakoniec absolvovala (aj keď sme mali sto chutí žiadať aj o vrátenie peňazí za ňu, nevedeli sme či bez Majka bude chcieť plávať), Majkov hysterický plač a uslzené oči museli tí ľudia z delfinária po celý čas ako sme čakali kým Barča príde na rad registrovať. Dúfali sme do poslednej chvíle, že názor zmenia. Nestalo sa. Nezmenili. Majko nakoniec pri odchode poďakoval. A my sme mali slzy v očiach a smútok v duši ešte dlho po návrate z hotela. Opäť sa nám s manželkou na chvíľku vrátili všetky tie negatívne myšlienky. Prečo my a autizmus. Prečo Majko. Teraz s odstupom času však vnímam celú udalosť už inak. Ešte viac nás všetkých zomkla. My pri Majkovi budeme stáť aj naďalej. A on, náš bojovník, sa bude naďalej predierať životom. Už v septembri ho čaká veľká zmena. Veľká výzva. Ale o nej nabudúce...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?