Takmer dokonalá „lúpež“

Autor: Jozef Bednár | 5.8.2011 o 16:44 | (upravené 5.8.2011 o 16:56) Karma článku: 10,50 | Prečítané:  2101x

Paradoxom je, že v našich plánoch nefigurovala. Aj preto za ňu dostal jej vykonávateľ riadnu hubovú polievku. To, že škoda nebola veľká (presne 1 euro a 1 cent), nehralo úlohu. Apropos, tú škodu sme už uhradili...

Celé sa to začalo nevinne. Na ceste do Považskej Bystrice, kam sme viezli deti na prázdniny k starým rodičom. Pršalo, oblaky sa takmer dotýkali diaľnice D1. Za Piešťanmi to na mňa prišlo... „Na najbližšej pumpe máme prestávku, potrebujem si odskočiť,“ informujem zvyšok posádky, to znamená okrem polovičky aj Majka a Barču. „Tati, ale žiadna kola pre Majka!“ paradoxne nie Aďa, ale Barborka pomyselne zdvíha prst. Manželka sa pridáva. A ja ich samozrejme nechcem nechať v tomto osamotené. „Ale ja idem s tatinom, tiež sa vycikať,“ Majo sa nevzdáva, toto je jeho obľúbená taktika. Prekonať moju/našu prvú fázu odporu, dostať sa do obchodu a tam vydrankať nejaké pitie. „Marek, ale naozaj, žiadna kola, žiadne nákupy, ja si len kávu zoberiem, aby sa mi nedriemalo, a ideme,“ opakujem rezolútne. A beriem ho so sebou. Na toalete sa Majo zdržiava „sekundu“, moc sa mu nechcelo. Dedukujem z toho, že nás nachytal a že sa chystá opäť niečo vydrankať . Chvíľku aj skáče okolo nápojov, ale keďže ja hneď mierim k pultu, aby som si kávičku kúpil, zrazu akoby rezignoval a odchádza. Jedným okom ho registrujem, ako vychádza z čerpacej stanice a mieri do auta. „Jednu kávičku, presso bez mlieka prosím,“ znie moja objednávka. Zdá sa mi pri tom, že Majo je zase v priestoroch predajne, ale neriešim ho, platím moju kávu. „Tu máte kelímok, načapujte si. Viete, posledné dni nám niekoľkí zákazníci bez zaplatenia brali kávu, preto sme opatrní a dávame kelímky až po zaplatení, nie sú voľne k dispozícii pri kávomate,“ vysvetľuje mi predavačka s ospravedlnením. „No to je strašné, tento svet, aby ľudia ešte kávu kradli,“ reagujem nahnevane, cítim že potrebuje podporiť. Následne ďakujem a odchádzam do auta. Keďže aj Majo je v aute, sadám za volant a odchádzame smer „babka a dedko.“ „Mami, podáš mi vreckovku, potrebujem si utrieť mi ruky aj tvár, už som dojedla,“ kdesi pred Trenčínom počujem zrazu zaštebotať spokojnú Barborku. „Aj mne dáš vreckovku?“ pridáva sa Majo. „Čo ste jedli?“ pýtam sa sprvu nechápavo. „Mali sme nanuk,“ odpovedá Barča. „Ty si im kúpila nanuk?“ pýtam sa manželky. „Nie, ty si im ho kúpil, Majko mi povedal, že ty si dovolil, vybehol sa na pumpe preto spýtať či som aj ja za. Súhlasila som, keď ty si súhlasil,“ tvrdí manželka. Už si uvedomujem, že naozaj bol opakovane vnútri predajne, že to nebola fantazmagória. „Ale ja som nesúhlasil. Ja o žiadnom nanuku či nanukoch neviem, mňa sa Majo nič nepýtal!“ rezolútne popieram akýkoľvek súhlas. Už chápem, prečo boli po našom odchode z pumpy obaja tak ticho!!! „Majo, ty si zobral bez zaplatenia nanuky, a nič si mi nepovedal?“ pýtam sa okamžite synátora. „Ha-ha-ha, áno. Prepáč, už budem dobrý, už to nebudem robiť na pumpe,“ reaguje Majko svojím typickým spôsobom. „Majo, ale nie že na pumpe, to nikde nesmieš takto robiť! Si sa zbláznil? To prečo si mi nič nepovedal? Prečo si sa ma nespýtal? Chceš, aby som išiel do basy? Aby sme mali hanbu? Aby ťa zobrali policajti?“ zámerne preháňam. Ale som strašne nahnevaný. Chalanisko to nikdy neurobilo. Ako by som to vysvetlil povedzme v Rakúsku, či hocikde inde, kde by ho chytili? Od malička ho učíme, kvôli autizme intenzívnejšie ako Barborku, že jeho je v obchode len to, čo si kúpime. Nechápem. A som nahnevaný. Až po Bystricu mu preto držím veľkú kázeň. Takého ma nepozná... Keďže moja fantázia pracovala naplno (určite tam boli kamery, zachytili našu ŠPZ, určite nás už sleduje policajné komando apod.:-), okamžite si na webe hľadám kontakt na spomenutú čerpačku a skúšam volať. Nikto nezdvíha... Po troch dňoch sme šli okolo a tie peniaze sme im vrátili. Nanuk Granko stál presne 56 centov a nanuk Nesquik 45 centov. Predavačka na nás civela ako na Marťanov. Nechápala, kto sme, prečo jej dávame euro a jeden cent za nanuky zjedené našimi deťmi tri dni dozadu. Každopádne tie peniaze sme od začiatku chceli vrátiť. A som si istý, že Majo už niečo také nikdy nevyvedie. Hádam...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?