Nečakaný príhovor zo srdca

Autor: Jozef Bednár | 5.9.2011 o 23:01 | Karma článku: 18,45 | Prečítané:  4214x

Prekvapil ma. Vôbec sme si to nepripravovali. Počúvajúc ho, slzy sa drali samé. Videl som ich aj v očiach niektorých rodičov. Záblesky mojich boli tiež neprehliadnuteľné.

Dnes ráno bol u nás po viac ako dvoch mesiacoch opäť zdravý stres. Premiérovo sme do školy hotovali nie jedného, ale dvoch školákov. Navyše, obidvaja išli do novej školy. Pri prváčke Barborke to hotovanie sa bolo celkom pochopiteľné. Tešila sa už týždeň. Dnes dokonca ráno aj plakala, že nechce ísť prvý deň do školy „len tak“, že sa chce už učiť. Sľúbil som jej, že ak vydrží ešte pár dní, že to učenie bude. Veľa učenie. Dúfam, že jej tá chuť a entuziazmus vydržia:-)… Pri piatakovi Majkovi situáciu treba dovysvetliť. Po štyroch rokoch v špeciálnej základnej škole pre žiakov s autizmom v Bratislave sme sa rozhodli skúsiť synátora integrovať. S veľkým rešpektom, pretože si uvedomujeme Majove limity. Na druhej strane s odvahou. Ktorú nám pridali aj názory a posudky odborníkov, ktorí podobné, síce tiež trošku „iné“, ale inak úplne normálne deti už úspešne integrovali – v Moste pri Bratislave (ďakujeme, pani riaditeľka Holíková:-), v Leviciach a v okolí (ale vlastne po celom Slovensku – ďakujeme, pani riaditeľka Gelányiová:-). Za odvahu pustiť sa s nami do Majkovej integrácie ďakujeme ale najmä pani riaditeľke Vajasovej zo ZŠ Mateja Bela v Šamoríne, triednej v 5.C pani učiteľke Gottgeislovej a Majkovej pani asistentke Možuchovej. Marek sa do školy tešil. Už minulý týždeň sme sa po dohode prišli do školy “rozpozerať”, prehodiť slovko s pani triednou, ukázať Majkovi triedu, telocvičňu, jedáleň. Jednoducho chceli sme, aby si priestor školy „ochytal“ a začal sa s ním zoznamovať. Aj keď sme sa s pani triednou učiteľkou radili, či prvý deň nevynecháme, aby Majko nemal stres z veľkého počtu detí, učiteľov a celkovo z nového prostredia, rozhodli sme sa nakoniec že ideme do toho naplno od začiatku. Marek si zafixoval, že prvý deň je zoznamovací. Ráno sme spolu zobrali “bukréty”, samozrejme aj školské tašky (najmä Barborka na taške trvala, že ona do školy hoc je to aj úvodný prvý deň bez vysnívanej tašky nepôjde) a hor sa do školy. Na školskom dvore sme sa rozlúčili, polovička šla s Barčou a ja s Majom. Chvíľami sa ma síce pýtal, kedy pôjdeme domov, ale inak bol v pohode. Počas hymny ho cukalo, strašne chcel nahlas spievať. Potom pozorne počúval príhovory riaditeľky aj primátora mesta, ktoré boli vysielané cez školský rozhlas, a takisto aj pani učiteľku, ktorá deti privítala, nám rodičom (s piatakmi rodičia ešte chodia v našej škole prvý deň do triedy) povedala niekoľko úvodných privítacích viet, k tomu aj niekoľko organizačných pokynov. Nakoniec som dostal slovo ja, sám som chcel povedať pár slov prítomným rodičom a aj deťom. O Majkovi. Tak sme sa dohodli ešte koncom augusta. Môj predslov bol krátky. Predstavil som Majka a poprosil decká, nech ho prijmú medzi seba. Aby mu pomáhali. Aj ho chránili. A skončil som. Na to sa zozadu ozvalo: „Môžem aj ja niečo povedať? Aj ja chcem povedať!“ Pani triedna pohľadom pokynula, že môže. Rodičia ani deti tiež neprotestovali. V triede sa v tej chvíli rozprestrelo božské ticho... Majko síce zostal sedieť, aj pohľad zostal zabodnutý do lavice. Hovoril zo srdca... „Chcem vám poďakovať, že ste ma prijali...Ja som autizmus...Ale som rád tu. A preto som v tejto triede, aby som bol s vami. Aby ste ma integrovali. Ďakujem za pozornosť,“ toto je len hrubá parafráza Majkových slov. Nečakal som jeho predslov. Ani on určite nie. Tá túžba sa narodila v danom okamihu. O to však bola srdečnejšie tlmočená.... Celý deň som ho za tie slová chválil. Čo za tie slová, za celý prvý deň v škole. Pretože Majo sa vydal na ďalšiu, síce len epizódnu, ale relatívne dlhú cestu v rámci jeho dobrodružnej expedície za čo najspokojnejším, najšťastnejším a ako je to možné za čo najplnšie prežitým životom. Pred touto cestou máme všetci veľký rešpekt. My rodičia. Určite aj učitelia v škole, najmä pani riaditeľka, Majova triedna a asistentka. Možno už aj spolužiaci. Ten rešpekt však pri komunikácii s Marekom musíme strážiť zamknutý v našich pocitoch. Pretože Majo vníma. On už tuší, že je iný. Zoznamujúc sa s novým prostredím, aj preto potrebuje cítiť oporu. Väčšiu ako hocikedy predtým. Verím, že ju dostane. Zaslúži si dostať šancu...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?