Prečo sa Slovák v minulosti do sveta poberať začal

Slovák v Rakúsko-Uhorsku trpel najmä chudobou, ktorú spôsobovala polofeudálna uhorská časť s prevažujúcim slovenským obyvateľstvom. O spoločenskej štruktúre obyvateľov Slovenska v Rakúsko-Uhorsku v 19. storočí možno síce diskutovať, skutočnosťou však ostáva, že ešte aj na začiatku 20. storočia mal slovenský robotník, maloroľník a remeselník nad sebou neslovenskú štátnu správu, neslovenskú cirkevnú hierarchiu a bol vykorisťovaný skoro výlučne neslovenským kapitálom. Dejiny Slovenska II. z roku 1968 uvádzajú, že koncom minulého storočia z akciového kapitálu na Slovensku v rukách slovenskej buržoázie bolo 14% a z majetku týchto bánk 12%. V tom istom čase zo 74 miliónov zlatých úhrnného kapitálu spoločností na Slovensku celkový základný kapitál priemyselných spoločností slovenskej buržoázie sotva presahoval 1milión, t.j. ledva 1,5%. Situáciu vo vlastníctve agrárneho kapitálu (pôdy) lepšie ako štatistické údaje charakterizujú postrehy ruského slavistu P. A. Lavrovského z mája 1860: „Najviac ma zarážalo, že Slováci sú akoby cudzí vo svojej rodnej zemi, že žijú ako nájomcovia a majú kúsok zeme z milosti svojich pánov, že stratili aj tieň tej samostatnosti, ktorú vlastní autochtónny národ, od nepamäti usídlený na svojej pôde, ktorá sa stala neodcudziteľnou dedovizňou.“Za daného stavu vlastníckych pomerov a politickej moci mali Slováci málo inteligencie, pričom v jej radoch veľký podiel tvorila kňazská inteligencia. Na rôznych úsekoch štátnej správy sa podiel Slovákov pohyboval okolo 2%, v školstve od 1,6% do 7,8%. Vládnuce spoločenské skupiny dedukciou z oficiálnej štátnej idey o jednotnom politickom uhorskom (vlastne maďarskom) národe konštituovali voči Slovákom dešpekt nielen z pozície triednej, ale aj národnej. Legitimitu vládnutia na Slovensku opierala maďarská feudálna trieda o právo víťaza nad porazeným, o víťazstvo maďarských zväzov nad vojskami nitrianskeho suveréna Svätopluka (tzv. dobyvačná teória). Postavenie slovenského etnika v štruktúre uhorskej spoločnosti malo aj svoje logické spoločenské dôsledky. Slovák sa uzatváral do svojej rodiny a dediny, ako to výstižne charakterizovala E. Šoltésová: „Černičanovi je susedná dedina málo známa, tretia alebo štvrtá už mu je cudzím svetom. Keď sa dievča vydá do susednej dediny, narieka zúfale, ako keby malo ísť za more...“ (Slovenské pohľady 1891). Uzatvorenosť do rodiny bola hradbou proti maďarizácii – tá sa totiž začínala tam, kde bol Slovák vytrhnutý z rodiny alebo dediny. Preto to násilné pomaďarčovanie škôl, kazateľníc, úradov, ktoré dosiahlo najširšie rozmery práve na prelome storočí.Do konca sedemdesiatych rokov nebolo vysťahovalectvo z územia Slovenska masovým javom. Masové vysťahovalectvo sa v osemdesiatych rokoch 19. storočia začalo na východnom Slovensku, predovšetkým v Šarišskej a Zemplínskej župe. Príčiny vysťahovalectva boli často špecifické pre východné Slovensko. Bieda dosiahla v Šarišskej župe také rozmery, že v októbri 1879 interpeloval poslanec snemu v Budapešti za Šarišskú župu Alexander Bujanovics ministerského predsedu, či mu je známa bieda veľkej časti obyvateľstva Šarišskej župy. Následkom neúrody v roku 1879 a nedostatku práce tam nastal hlad a bieda. O jej rozsahu svedčí aj skutočnosť, že 30.januára 1880 schválila poslanecká snemovňa návrh zákona o finančnej pôžičke, ktorá sa mala poskytovať obciam na zaopatrenie semena na siatie, lebo v mnohých obciach bola taká núdza, že chudobní roľníci nemali ani čo siať.Obchodná a priemyselná komora podala vo svojej výročnej správe výkaz o vysťahovalectve zo Šarišskej župy, už v rokoch 1879-1881 sa vysťahovalo 4959 osôb. Súdobá slovenská tlač už v roku 1891 upozorňovala na rapídny úbytok obyvateľstva v župe a poukazovalo na pustnutie dedín v dôsledku vysťahovalectva. Ďalšia živelná pohroma postihla časť župy v roku 1893, keď padli za obeť povodni ľudia, dobytok a bola zničená aj úroda. Masívne vysťahovalectvo zo Zemplínskej župy sa začalo tiež koncom sedemdesiatych rokov. Predovšetkým sa sťahovali poľnohospodárski robotníci, neskôr živnostníci a drobní podnikatelia. Obdobne sa začalo aj vysťahovalectvo na Spiši. Sťahovať sa pritom začali aj baníci, na ktorých po kríze v roku 1873 doľahla veľká bieda. Neskôr k nim pribudli aj robotníci iných odvetví, maloroľníci a drobní remeselníci. Tí síce ovládali domácku výrobu prúteného tovaru, domácku výrobu plátna či kobercov a ďalšie, ale všetky tieto zamestnania, ktoré predstavovali pre obyvateľstvo vedľajší zdroj príjmov popri extenzívnom poľnohospodárstve, nestačili uživiť rýchlo rastúci počet obyvateľstva.V západoslovenských župách prevládalo vysťahovalectvo sezónnych poľnohospodárskych robotníkov na Dolnú zem, do Rakúska i na Moravu. Do Spojených štátov sa sťahovali najmä ľudia z Trenčianskej župy, sčasti živiaci sa poľnohospodárstvom. Severná časť župy patrila však medzi najchudobnejšie oblasti Slovenska, keďže v nej boli nevhodné podmienky pre poľnohospodárstvo. Dôvodom vysťahovalectva aj v tejto župe boli bieda a hlad v roku 1879. Ľudia sa museli živiť lesnými plodmi a zelinami, čo vláda musela riešiť poskytnutím finančnej pomoci postihnutým župám. V niektorých krajoch zriadila verejné kuchyne, v ktorých dostali postihnutí lacnú stravu.Tak ako Trenčianska župa aj Orava patrila medzi najchudobnejšie oblasti Slovenska, s biednymi podmienkami pre poľnohospodárstvo a s absolútnym nedostatkom priemyslu. Značný zdroj príjmov pre chudobné obyvateľstvo Oravy predstavovalo plátenníctvo, ktoré však pre konkurenciu továrenskej textilnej výroby rapídne upadalo. Lesným zákonom z roku 1898 prišlo obyvateľstvo Oravy o pasienky a vybudovaním železníc stratilo aj zárobky, ktoré plynuli z furmanky za odvoz dreva. V roku 1892 vypukol na Orave hladomor, ľudia sa živili korienkami či ovsenými otrubami, ktoré mleli s kôrou stromov. Príčiny vysťahovalectva na Orave boli teda podobné ako inde na Slovensku: neúroda, zadĺženosť obyvateľstva, hlad a nedostatok pracovných príležitostí.Vysťahovalectvo postupne masívne postihovalo aj ľudí z Liptovskej župy, Zvolenskej župy, Nitrianskej župy či Turčianskej kotliny. Menej sa dotklo území Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Abovsko-turnianskej, Gemersko-malohontskej a Komárňanskej župy.Možno teda povedať, že k vysťahovalectvu zo Slovenska boli ľudia nútení najmä ekonomickými príčinami, hladom a biedou, nedostatkom pôdy v rukách roľníctva, nedostatkom pracovných príležitostí, neúrodou, výskytom cholery, zadĺženosťou apod.