Ako som 13 kilogramov zhodil (a už ich nikdy nechcem späť nabrať)

Autor: Jozef Bednár | 8.5.2012 o 23:59 | (upravené 9.5.2012 o 0:05) Karma článku: 15,38 | Prečítané:  3552x

Človek priberie ani nevie ako. Zažil som to sám na vlastnej koži. Keď som v lete 2010 platil ročnú splátku svojej životnej poistky, pozeral som si papiere z roku 2000, keď som ju uzatváral/podpisoval. V tom období (v roku 2000) som mal 80kg, čo bolo pri výške 178cm celkom OK. Najmä v porovnaní so spomenutým letom 2010. Kedy váha ukazovala o 22 kilogramov viac. Presne 102kg…

Keď sa takto spätne, s potrebnou sebareflexiou, pozriem dozadu, presne viem, kedy prišlo u mňa k hmotnostnému zlomu. Bolo to po roku 2002. Po potvrdení diagnózy autizmus u syna. Tú diagnózu som, spolu s polovičkou, potreboval vstrebať. Pochopiť. Vyrovnať sa s ňou. Keďže som nikdy predtým podobný životný knokaut nedostal, netušil som však, že aj keď sa s ňou vyrovnám, nebude to bez následkov. A tak, ako človek nedokonalý, som autizmus nevedel zvládnuť bez nejakého toho “šrámu”. U niektorých ľudí sa prejaví tým, že sa uzavrú do seba. Iným viac či menej rozhodí vzťah. Mne “rozhodil” hmotnosť. Ľudovo povedané, ten autizmus som zažral. A keď sa k tomu pridali aj vtedajšie pracovné problémy, finančné v rodine, dosť vážne zdravotné problémy aj u dcérky a celkové z toho vyplývajúce menšie životné tápanie, cesta k priberaniu bola vydláždená. Zlé na tom bolo aj to, že ja som si priberanie na racionálnej úrovni vlastne ospravedlňoval. Som predsa chlapec z dediny, ktorý vyrastal na mastnom a môže si dopriať aj v dospelosti. Veď keď sa trápim, jedlom si môžem urobiť radosť. Veď aj pohárik – dva na večer skôr pomôžu ako uškodia. A džúsy sú predsa zdravé, tie môžem. A veď keď som sa tak cez deň trápil a nemal kedy jesť, hádam sa na večer najesť môžem. Takýchto a podobných ospravedlnení som mal naporúdzi bezpočetne veľa. Úspešne som odrážal aj každý atak, najmä zo strany mojej segry, na zdravú stravu. Keď mi život nedopriaval šťastia (aspoň som si tak myslel) v iných sférach života, vynahrádzal som si to, s úsmevom na tvári, v hedonistickom duchu aspoň v strave. Prvé prebudenie „neprebudeného“ prišlo, keď som si pozeral fotky z jednej našej dovolenky. Držiaceho na rukách Barborku, polovička ma zabrala nejako tak „nešťastne“ zboku, že som to moje brucho dostal riadne „vizualizačným“ direktom rovno do môjho ega. Otvorene, na tej fotke som vyzeral ako tehotný...Druhé prebudenie prišlo po problémoch s kyselinou a po vyšetrení „hadicou“, ktorého som sa bál ako čert svätenej vody. Verdikt - stredne ťažká gastritída. A finálny „wake-up“ úder prišiel po tom, ako som si minulý rok v apríli nohu zlomil pri futbale. Kilogramy naviac tú galibu asi nespôsobili. Ale v tom momente mi to celé došlo. Ako si ničím zdravie. Ako tie extra kilá pri behu či futbale ledva ťahám na sebe/za sebou. Ako si škodím, čím škodím aj ľuďom okolo. A tak som to skúsil najskôr sám. Trošku som obmedzil džúsy. Občas som zemiaky či ryžu vymenil pri mäsku za grilovanú zeleninu. A začal som chodiť do posilňovne. Prvé čiastočné výsledky sa dostavili pomerne rýchlo, „padol som“ v tejto etape za krátky čas zo 102 na cca 97 kg. Ale tam sa to aj zaseklo. Mal som pocit, že na bruchu je to stále rovnaké, „pupkovité“. A že naberám skôr na ramenách a rukách, čo nebolo mojou prioritou, keďže som sa nechystal na žiadne seniorské preteky kulturistov či vzpieračov:). Najväčšiu chybu som však v tom prvom kole neeliminoval. A síce to, že som počas bežného pracovného dňa nezvykol jesť, a doma som sa potom “nazváral”. Učebnicové rabovanie chladničky. Teraz viem, že to bola tá kardinálna chyba. Celé zle. V tom rozhodujúcom boji s obezitou mi pomohla aj intuícia. Tušil som, že k chudnutiu musím byť aj v psychickej pohode. Trošku som teda popracoval aj na tejto stránke môjho snaženia. A následne som sa pustil do jedného špeciálneho programu. Nebudem robiť nikomu reklamu, len poviem, že to obnášalo tak cvičenie, ako aj, lepšie povedané najmä, úpravu stravy. Na pár mesiacov vyradenie zemiakov a ryže. K mäsku grilovaná zeleninka, alebo nejaká "tráva". Preč s džúsmi a sladenými nápojmi. Minimalizácia alkoholu. Eliminácia chleba. Vyradenie banánov, hrozna. Koniec tatrankám a horalkám. Vyradenie rôznych ovocných jogurtov a ich nahradenie bielym jogurtom atď. Možno vyratúvanie toho, čo som obmedzil či úplne vynechal zo stravy, znie strašne, ale – až také zlé to nebolo. Nehladoval som. Alfa a omega spomenutého prístupu je v tom, aby človek pravidelne, minimálne päťkrát denne, jedol. A tak som si zvykol, že keď som hladný, “šupnem” si to čo mám povolené. Jedno jabĺčko na desiatu. Biely jogurt s čiernym okrúhlym pečivkom na olovrant. Prípadne jednu – dve mandarínky. Pointou je naštartovať metabolizmus, aby telo netvorilo zásoby… Budem sebakritický. Občas som spomenuté pravidlá porušil, a aj porušujem. Moja spätná racionalizácia funguje perfektne, vždy som si to nejako zdôvodnil. Napriek nejakým tým prehreškom som však aj tak radikálne zmenil svoje stravovanie. Už niekoľko mesiacov sa plus mínus držím nových stravovacích pravidiel. Ale nehladujem, naopak, pravidelne jem. Čo paradoxne znížilo môj apetít, a tak už nezjem, čo som jedol ešte pred pár mesiacmi. Jednoducho už mi tak nechutí. Ak k tomu všetkému pridám pozitíva v psychickej rovnováhe, respektíve v snahe o jej dosiahnutie... Namiesto záveru pár čísel. V lete 2010 102kg. V decembri 2011 95kg, a momentálne 88-89kg (stabilizované a pod kontrolou už mesiac). Obvod pása v decembri 105, teraz 95cm. A už minimálne tri mesiace je aj gastritída nezvestná! Toto všetko píšem s veľkou pokorou. Viem, že by som ešte niečo zhodiť mohol/mal. No neviem, či sa mi podarí spomenuté čísla udržať, respektíve ešte znížiť. Chcel by som však minimálne nepribrať. Aj pre druhých, ale najmä pre seba. Aby sa zdravotné problémy nevrátili. A aby mi vydržali obleky a najmä všetky nohavice, ktoré si dávam postupne zúžiť. To chudnutie totiž nie je žiadna sranda. Človek pri ňom okrem kilogramov stráca aj dovtedajší šatník. Čo by sme ale pre zdravie a vnútornú spokojnosť neobetovali, že?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?