O hraniciach výnimočných detí

Autor: Jozef Bednár | 10.5.2012 o 22:25 | (upravené 10.5.2012 o 22:32) Karma článku: 16,64 | Prečítané:  2440x

O niekoľko týždňov sa skončí prvý rok nášho veľkého experimentu. Prvý rok integrácie nášho Majka v „normálnej“ škole. Už som to na tomto blogu párkrát spomínal. Báli sme sa tých pár mesiacov dozadu, ako si Marek dokáže zvyknúť. Ako si spolužiaci a aj učitelia dokážu zvyknúť naňho. Či si „sadne“ s asistentkou. Či sa nebude pýtať späť do špeciálnej školy pre autistov v Bratislave.

Po takmer 9 mesiacoch môžeme byť spokojní. Nič lepšie ako Majkovu integráciu sme nemohli skúsiť. Nie pre nás. Ale pre Maja. Ktorý sa v škole ale neskutočne chytil. Rád sa učí. Chce držať krok so spolužiakmi ( učivo pre piaty ročník špeciálnych škôl prebral cirka do februára, odvtedy ide nad plán). Miluje najmä predmety, ktoré by na špeciálnej škole asi nemal (minimálne v takej intenzite) – ako geografiu, biológiu, angličtinu. Nuž a slovenčinu, informatiku a matematiku ani spomínať nemusím. Tie ho teda super bavia. A sme radi, že pani učiteľky Maja samé tlačia dopredu. Chcú, aby sa čo najviac naučil (samozrejme, v rámci svojich možností). Preto mu niekedy skúšajú dať aj nejaký úplne regulérny test či diktát, spolu s ostatnými spolužiakmi z piatej "cé". Akoby vtedy u Maja nevideli žiadny hendikep. Žiadny mentálny problém... Namiesto siahodlhých textov tri výsledky. V poslednom období Marek absolvoval spolu s ostatnými tri štandardné previerky. Ako dopadol? Diktát na slovenčine – 1 chyba (jeden z troch najlepších výsledkov v triede), jednotka. Test z matematiky – úspešnosť 76%, známka dva. Test zo slovenčiny – 24 bodov z 30, takisto dvojka. Opakujem – to sú známky zo štandardných testov či diktátu žiaka, ktorého papiere hovoria o ľahkej mentálnej retardácii! Sme na Maja veľmi pyšní. Nie pre tie známky. Ale pre jeho snahu žiť, integrovať sa do kolektívu rovesníkov. Byť ako ostatní. A pani učiteľky sú naňho tiež hrdé. A tie jeho známky, tie tlačia na jazyk otázky: Kde sú hranice mentálne postihnutých ľudí? Kam sa až môžu dostať, keď dostanú šancu? Kto tu v spoločnosti má právo určiť, kto/čo je vlastne normálne?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?