Barborka, liek na autizmus a nezbedné líčko

Autor: Jozef Bednár | 29.5.2012 o 23:56 | Karma článku: 12,99 | Prečítané:  1615x

Opäť raz nás naša stále iba šesťročná Barborka šokovala. Príjemne šokovala. Posledné dni nám v krátkych dialógoch odkryla svoje vnútro. Dovolila nám nazrieť dnu. A my sme sa s polovičkou znovu presvedčili, že Barča má velikánske srdiečko. A zároveň aj citlivú dušičku...Tie dialógy nie sú dlhé. O to väčšiu výpovednú hodnotu však majú. Najmä pre nás, Barborkiných rodičov.

„Tati, už sa teším na Majka, keď sa zajtra vráti od babičky z víkendu,“ hovorí mi dcérka v nedeľu popoludní. „Ale si na druhej strane aj rada, že sme si trošku od Majka, od jeho večného hovorenia a vypytovania sa, oddýchli, nie?“ trošku Barču skúšam. Niežeby som sa aj ja na synátora netešil po necelých dvoch dňoch. Ale – úprimne, aj my s manželkou sme občas radi, keď nás starí rodičia odbremenia od nášho autistu. Jeho inakosť a istú výnimočnosť sme síce akceptovali už pred takmer 10 rokmi a venujeme mu všetok čas a energiu. Ale niekedy tú energiu potrebujeme aj dobiť späť... „Vieš, ja niekedy cítim, že ma nervuje. Ale chýba mi. Tati, ja som si už na ten autizmus zvykla,“ pokračuje Barborka. „Barborka, tak už aj ty vidíš, že je Majko trošku iný, že? Si zlatá, že ho máš rada napriek tomuto menšiemu problému, ktorý má,“ chválim dcérku. „Mne to nevadí. A vieš, tati, sním o tom, že keď budem veľká, chcela by som byť doktorka, aby som vynašla liek na autizmus a pomohla nášmu Majkovi,“ vysvetľuje dospelácky a pozerá sa mi do očí s tak odhodlaným výrazom tváre, že jej mám chuť veriť. A strašne jej držím palce. Dnes na večeri prišla Barborka s iným príbehom... „Mami, dnes sa ma v triede spolužiaci nahlas pýtali, či mám nafúknuté líčko,“ hovorí polovičke. Spozorniem. Že náš problém s hemangiónmi už vníma, vieme. Prednedávnom jej a j slzička vyskočila, že prečo má už operovaný krk aj líčko, a iné deti nemajú. „Baruška, oni nevedia, že máš malý problémik, nehnevaj sa na ne za to. Ale v lete už skúsime to tvoje nezbedné líčko definitívne vyliečiť,“ sľubujeme unisono obaja. „Ja sa na nich nehnevám. Počula ich aj pani učiteľka triedna, a vysvetlila im, že nemám líčko nafúknuté sama od seba, ale že tam mám malý nádor,“ prezrádza nám tak svoj postoj, ako aj reakciu pani učiteľky. Mal som ešte niečo na jazyku. Ale radšej som ju bez ďalších slov objal. Objatie povie niekedy viac. Akoby to aj čakala a skočila mi do náručia. Barča má síce len šesť rokov. Ale zato názory, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani dospelý človek. Dúfam, že ten sľub sa nám podarí dodržať...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?