Lebo viditeľné je do času...

Autor: Jozef Bednár | 10.6.2012 o 14:28 | Karma článku: 17,63 | Prečítané:  1327x

Takmer po celú nedeľnú svätú omšu sa tie tri deti obzerali dozadu na nás. Najmä na Maja. Občas si niečo pošuškali. A pozreli sa spať. Priznávam, trošku ma to rušilo. Mal som pocit, že sa Marekovi, vidiac na ňom, že je iný, posmievajú. Vedľa nich v lavici na kraji sedeli obe maminy. Prichytil som sa pri tom, že podvedome súdim. Pritom som nevedel nič o tých deťoch. Ani o ich maminách. Ani o tom, čo si deti (dvaja chlapci a jedno dievča) šuškali a či sa vôbec na Mareka, nahlas sa modliaceho a spievajúceho, pozerali v zlom.

Mali sa pritom aj prečo naňho pozerať, Marek najmä ľudí, ktorí ho nepoznajú, zvykne upútať. A oni nás nepoznali, ani nikdy nevideli. Dnes sme totiž nešli na omšu do Šamorína, ale do susednej Dunajskej Lužnej. Bola o pol jedenástej, o hodinu a pol neskôr ako slovenská v Šamoríne. Chceli sme si ráno trochu pospať. Už samotný príchod Maja do kostola bol typický „jeho“. Keďže už na ulicu bolo počuť úvodný spev (trochu sme meškali), Marek sa „chytil“ hneď ako z auta pred kostolom vystúpil a spievajúc už do kostola vošiel. Postavili sme sa za poslednú lavicu. Pred nami sedeli aj tie tri deti a na kraji ich maminy. Marek pozná text takmer každej piesne, ktoré bývajú súčasťou bohoslužieb. Vie sa takmer všetky modlitby modliť. A keďže berie ako autista veci doslova, tak teda v kostole počas omší sa aj naplno modlí a naplno spieva. Lebo to tak má byť. Trošku mu ale ešte robí problém regulácia intenzity hlasu, preto ten jeho hlas je aj počuť. Dobre počuť. Niekedy, keď sa iní ľudia len tak „pre seba“ potichu modlia, je len jeho hlas počuť... Tie tri deti zaujal okamžite. Aj hlasom. Aj tým, že sa stále knísal z boka na bok. Aj tým, že nás, mňa i maminu, chcel každú chvíľku objímať. „Ty, ty sa na mňa nepozeraj,“ v jednej chvíli odvetí Marek jednému z detí pred nami. Objal som ho, aby nevybuchol. Niekedy sú Majove reakcie nevypočítateľné. Nechcem, aby sa tu v Lužnej v kostole následne obzrela smerom k nám pomaly každá hlava. „Ty máš ale riadny hlas!“ počujem zrazu lichôtku na Marekovu adresu zo strany jedného z detí pri dávaní si znaku pokoja. Majko kompliment berie jedným uchom dnu, druhým von. Je ho registrujem, aj sa usmejem. Ale nejako zásadne názor na deti nemením. Kým... ...kým prichádzajúc z prijímania nevidím, ako o chvíľu za mnou prichádza aj mamina s jedným z tých troch detí. To krásne, malé dievčatko tlačí na vozíku. A pomáha mu sadnúť si späť do lavice. Ten invalidný vozík odkladajú opäť vedľa nás. Nepreháňam, pri pohľade na to dievčatko a aj na maminu, sa mi do očí tlačia slzy... Z kostola odchádzam mĺkvy, spytujúc si svedomie. Ja, ktorý často vravím, že odkedy máme doma autizmus, že už nikdy iné deti nebudem súdiť len podľa vonkajších znakov ich správania sa. Pretože neviem, čo je za ich správaním. Pretože nepoznám ich život, ich osud. Tak ja som dnes, aj keď len vo vlastnom vnútri, poprel svoje predsavzatie a subjektívne som súdil. Hodnotil som len na základe videného. Je mi to úprimne ľúto. „...lebo viditeľné je do času. Neviditeľné je naveky...“ (Biblia)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?