Lebo viditeľné je do času...

Mali sa pritom aj prečo naňho pozerať, Marek najmä ľudí, ktorí ho nepoznajú, zvykne upútať. A oni nás nepoznali, ani nikdy nevideli. Dnes sme totiž nešli na omšu do Šamorína, ale do susednej Dunajskej Lužnej. Bola o pol jedenástej, o hodinu a pol neskôr ako slovenská v Šamoríne. Chceli sme si ráno trochu pospať.Už samotný príchod Maja do kostola bol typický „jeho“. Keďže už na ulicu bolo počuť úvodný spev (trochu sme meškali), Marek sa „chytil“ hneď ako z auta pred kostolom vystúpil a spievajúc už do kostola vošiel. Postavili sme sa za poslednú lavicu. Pred nami sedeli aj tie tri deti a na kraji ich maminy.Marek pozná text takmer každej piesne, ktoré bývajú súčasťou bohoslužieb. Vie sa takmer všetky modlitby modliť. A keďže berie ako autista veci doslova, tak teda v kostole počas omší sa aj naplno modlí a naplno spieva. Lebo to tak má byť. Trošku mu ale ešte robí problém regulácia intenzity hlasu, preto ten jeho hlas je aj počuť. Dobre počuť. Niekedy, keď sa iní ľudia len tak „pre seba“ potichu modlia, je len jeho hlas počuť...Tie tri deti zaujal okamžite. Aj hlasom. Aj tým, že sa stále knísal z boka na bok. Aj tým, že nás, mňa i maminu, chcel každú chvíľku objímať.„Ty, ty sa na mňa nepozeraj,“ v jednej chvíli odvetí Marek jednému z detí pred nami. Objal som ho, aby nevybuchol. Niekedy sú Majove reakcie nevypočítateľné. Nechcem, aby sa tu v Lužnej v kostole následne obzrela smerom k nám pomaly každá hlava.„Ty máš ale riadny hlas!“ počujem zrazu lichôtku na Marekovu adresu zo strany jedného z detí pri dávaní si znaku pokoja. Majko kompliment berie jedným uchom dnu, druhým von. Je ho registrujem, aj sa usmejem. Ale nejako zásadne názor na deti nemením. Kým......kým prichádzajúc z prijímania nevidím, ako o chvíľu za mnou prichádza aj mamina s jedným z tých troch detí. To krásne, malé dievčatko tlačí na vozíku. A pomáha mu sadnúť si späť do lavice. Ten invalidný vozík odkladajú opäť vedľa nás. Nepreháňam, pri pohľade na to dievčatko a aj na maminu, sa mi do očí tlačia slzy...Z kostola odchádzam mĺkvy, spytujúc si svedomie. Ja, ktorý často vravím, že odkedy máme doma autizmus, že už nikdy iné deti nebudem súdiť len podľa vonkajších znakov ich správania sa. Pretože neviem, čo je za ich správaním. Pretože nepoznám ich život, ich osud. Tak ja som dnes, aj keď len vo vlastnom vnútri, poprel svoje predsavzatie a subjektívne som súdil. Hodnotil som len na základe videného. Je mi to úprimne ľúto.„...lebo viditeľné je do času. Neviditeľné je naveky...“ (Biblia)