Čo nás autizmus (opakovane) učí o živote

Autor: Jozef Bednár | 8.8.2012 o 23:56 | Karma článku: 15,06 | Prečítané:  1339x

Pôvodne sa mi do klávesnice tlačil trošku iný titulok. Chcel som napísať – „čo nás autizmus naučil o živote“. Ale presnejšie je to s tým opakovaným učením. My ľudia sme totiž nepoučiteľní. Niektoré veci potrebujeme opakovane dostávať, aby sme ich pochopili. Potrebujeme opakovane niečo zažiť, aby sme si uvedomili hĺbku prežitého. Majko však má s nami trpezlivosť:)…

Najmä za posledné dva roky nám Marek denno – denne ukazuje niečo, čo by malo byť všetkým ľuďom od kolísky prirodzené. Ale nebýva tomu tak. Čím človek rastie a pribúdajú mu roky, akoby mu aj citový chlad pribúdal. A on nevie, respektíve vie, ale sa hanbí city prejavovať druhým. Náš Majko to možno s tými objatiami a prejavmi lásky občas preháňa. A chce nezriedka objať a na líčko pobozkať aj človeka, ktorého pozná minútu. Ale napriek tomu, 95% ľudí takúto prejavenú náklonnosť prijme bez reptania. Skôr naopak. S radosťou sa nechajú Majkom „vyhrdliť“. Rozumiem im. Ľudia potrebujú objatia a lásku, je to ich elixír života. Majko na druhej strane ukazuje, že tak ako tento elixír potrebujeme, mali by sme vedieť dokázať ho aj darovať druhým. Už desať rokov nám Majo dáva inú lekciu. Nepoddajnosti, neutíchajúcej bojovnosti. Na tvári mu to odhodlanie nie vždy vidno. Ale chlapec je bojovníkom na pohľadanie. Ako ho len hnevá, keď si (väčšinou s maminou) robí domáce úlohy a nejaký príklad mu nejde. Či keď sa mu nedarí nacvičiť novú tanečnú figúru, respektíve nový krasokorčuliarsky prvok. Nad všetkým však stále čnie jeho odhodlanie postaviť sa autizmu. Pre niekoho synonymum ťažkého bremena, ktoré človek nemá šancu uniesť. Pre neho výzva života. Silu popasovať sa s ňou mu museli dať do vienka už sudičky do kolísky. Trošku nás síce naťahoval, kým ju začal využívať. Ale postupne sa stala jeho veľkou devízou. Na tvári mu pritom väčšinou žiari úsmev, alebo mimika ľahkého sústredenia. To je však len obal. Vo vnútri bije srdce bojovníka (už samotné meno Marek mu však musí silu dodávať – Marek pochádza z latinského Marcus-bojovník). Ruka v ruke s bojovnosťou ide, a to nielen u Majka, zmysel pre humor. V našom/jeho prípade neodmysliteľná barlička na ceste životom. Bez nej by ten kríž inakosti bol sakramentsky ťažší, a otázne je, ako by ho Majko vôbec u niesol. Nuž a ako vôbec my dvaja s polovičkou. V tomto robí Majko najväčšiu službu asi nám, rodičom. Najviac sme jeho humor potrebovali v začiatkoch nášho súžitia s autizmom. Keď napríklad na slová, že niečo vyviedol, reagoval replikou „to nič, to sa stáva“. Alebo keď vo vlaku „plašil“ cudzích ľudí výsekmi z rôznych rozprávok, najmä keď vždy aktuálna časť rozprávky akoby verne reflektovala realitu (sedíme v kupé vo vlaku, je plno – zrazu nejaká hlava otvorí dvere a nakukne dnu. Majo na to vraví: „A ty, čo tu chceš? Zmizni mi z očí!“). Zosumarizované - napriek tomu, že by to na autistu len málokto povedal, Majko nás učí najmä tomu, aby sme si život zbytočne nekomplikovali. Aby sme, často zavalení nepodstatnou hlušinou, nehľadali zbytočné vysvetlenia pri otázkach, na ktoré už z povahy sveta existujú prirodzené odpovede. Hovoriace, že ľudia by sa mali priateliť. Že by si mali hovoriť, ako sa majú radi. Že by si mali vymieňať objatia. Že by sa mali vedieť zasmiať. A nemali by sa zbytočne hašteriť. Že ak sa pýtame na cestu, sú možné len dve odpovede – a to „doľava“ a „doprava“. Pretože tak ako povedal už Exupéryho Malý princ - ak človek ide rovno dopredu, ďaleko nezájde...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?