Chudnutie (aj) s parenými buchtami

Autor: Jozef Bednár | 6.9.2012 o 16:35 | (upravené 6.9.2012 o 16:40) Karma článku: 11,40 | Prečítané:  2075x

„Jožo, ty si riadne schudol, čo robíš?“ spýtal sa ma včera udivene nemenovaný priateľ. Takmer ma nespoznal. A nebol prvý. Keďže sme sa stretli na obede, pred vysvetľovaním tajov úpravy hmotnosti som si najskôr objednal. Keby chlapík nesedel, spadol by z nôh, počujúc, že si objednávam parené buchty. „To s parenými buchtami sa dá tiež?“ spýtal sa neveriacky, ale aj s potmehúdskym úsmevom odrážajúcim jeho zhruba 120 kilogramov jeho dobráckej váhy.

Už som to tu na blogu písal. Zhruba v júni 2010 som vážil 102 kilogramov. Tento údaj ako vážne memento zostal zapísaný navždy v mojej mysli. Na jeseň minulého roku ukazovala váha už „len“ cca 96-97kg. Pri výške 178cm stále dosť. Chvalabohu, v období december 2011 – apríl 2012 sa mi podarilo schudnúť na 88-89kg. A túto hmotnosť si držím aj po takmer 6 mesiacoch:). Viem, že na základe BMI indexu by som mal ísť dolu ešte asi 10 kilogramov. Ale nechcem. Pretože sa teraz cítim fajn. A to je asi, nielen pri chudnutí, to najdôležitejšie. Vnútorná spokojnosť, psychická vyrovnanosť. Lepšie je byť psychicky vyrovnaný a usmiaty, hoc s miernou nadváhou, ako nevrlý, ale chudý:)… Ale späť ešte k tomu môjmu receptu, ktorý som prezradil priateľovi pri parených buchtách a malej kofole (výnimočná kombinácia:). Nebudem hodnotiť všelijaké Dukanove diéty, krabičkové diéty, programy na chudnutie od výmyslu sveta, opasky, delené či nedelené stravy atď. Pritom nevylučujem, že niečoho z toho pri chudnutí funguje. Otázkou však je, ako dlho a či následne (o pár týždňov či mesiacov) nepríde u človeka, ktorý si medzičasom od nadšenia „vymenil šatník“, k opätovnému nabratiu stratených kilogramov (a ruka v ruke s tým aj depresívnych stavov). Pri chudnutí by totiž najdôležitejšie nemalo byť schudnúť, ale si túto hmotnosť dlhodobo aj udržať. Ja som chcel schudnúť roky. Minimálne odvtedy, ako ma na jednej dovolenke odfotila manželka s vtedy maličkou dcérkou v takom uhle, že som sa zľakol, že som tehotný. Priznávam, že na začiatku môjho chudnutia bol aj jeden balík cvičení od nemenovaného štúdia. Potreboval som pomoc, minimálne v tom, aby ma niekto po viacerých nezdaroch presvedčil a dodal mi viery, že to zvládnem. Pritom už na začiatku som vedel, že tá jedna séria mi aj bude (v prípade čiastkového úspechu) stačiť a neskôr si už hmotnosť (pokúsim) udržiavať aj sám. A podarilo sa. V spomenutom štúdiu som sa naučil (zopakoval si) niektoré dôležité aspekty stravovania, ktoré je alfou, omegou, nezastupiteľnou ingredienciou pri chudnutí. Najdôležitejšie je najmä pravidelne, aspoň päťkrát denne jesť. Áno, jesť, a nie si obhrýzať nechty od hladu. Nevynechať raňajky. Pokiaľ to čas a povinnosti dovolia, niečo (biely jogurt, jablko apod.) si treba zobnúť aj na desiatu a olovrant. Obed má tiež nezastupiteľnú úlohu, minimálne v tom, že keď ho (a rovnako aj olovrant) človek absolvuje, na večeru sa potom nemusí už "nazvárať" tak, že polovičke iba vybrakovanú chladničku zanechá. A na večeru už len nejaké mäsko so zeleninou, alebo šalát. Takže základným (príjemným) zistením pri úprave hmotnosti pre mňa bola skutočnosť, že pri chudnutí nemusím hladovať:). Samozrejme, nejakú obeť na pomyselný oltár pri tejto, mnohokrát sizyfovskej výzve, človek musí priniesť. Bez práce nie sú koláče (a taká doboška pri chudnutí raz do týždňa teda ináč chutí:). Ale u každého je to individuálne. U mňa oná obeta obnáša/la elimináciu sladených nápojov (až na výnimky:), elimináciu alkoholu, elimináciu cukrov (žiadne hrozno či banán, pijem len bylinkové nesladené čaje atď.), elimináciu príloh a ich nahradenie grilovanou zeleninou či šalátmi (ale občas sa predsa len odmením opekanými zemiakmi k mäsu:), elimináciu konzumácie chleba (max 4-5 krajíčkov denne, na večeru len výnimočne:)… Na záver ešte dve dôležité veci, ako nadstavba po tom, ako človek (aspoň mierne) stravu upraví. Je dôležité byť v psychickej pohode. Človek totiž naberá aj pri ťažkých krízových situáciách v živote. Áno, tie občas, niekedy aj častejšie, prídu. Život je ten najťažší. Po otrepaní sa však treba, bárs to aj niekoľko rokov trvá, skúsiť psychiku (za pomoci rodiny, priateľov) pozliepať späť. Bude to stáť za to. Je to dobré nielen pre chudnutie. Ale aj pre samotné zdravie. Len zdravý človek má silu sa boriť so svojím osudom. Len zdravý človek môže pomáhať svojím blízkym. Nuž a takisto aj pohyb je dôležitý. Keďže tak ako naši predkovia už nechodíme každý deň na niekoľko hodín na pole, ani (zatiaľ) veľké gazdovstvá nemáme, dôležité je nájsť si aspoň nejakú pohybovú aktivitu. Ak pre nič iné, potom pre to, aby sme týmto spôsobom vyvážili občasné prehrešky voči upravenému stravovaniu. Ja aj z tohto dôvodu zase intenzívne behám. Pretože kávy s cukrom či dobrej klobásky, respektíve napríklad parených buchiet, som sa úplne a navždy nechcel vzdať. V tomto svete si človek aj sám musí aspoň raz za čas robiť radosť:)… P.S.: Tento článok treba brať s miernym nadhľadom. Pretože o tom to v chudnutí aj v živote vlastne je. O „miere“ a „nadhľade“:)...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?