reklama

Dni a roky po 17.novembri...

Takto takmer pred 23 rokmi (písal sa pondelok 20.11.1989) sme prišli do školy aj my, vtedy študenti štvrtého ročníka Gymnázia Jána Hollého v Trnave. Bolo o čom rozprávať. Najmä o stužkovej, ktorú sme mali v piatok večer 17.novembra. Vtedy, keď nám profesori na hruď pripínali zelené stužky nádeje, sme ale ani len tušenia nemali, čo za historické udalosti sa paralelne začínajú diať v hlavnom meste vtedajšej Československej socialistickej republiky Prahe. Postupne cez víkend a najmä v týždni od spomenutého 20.11. sa však situácia v spoločnosti aj/najmä vďaka médiám začala meniť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Nasledovalo obdobie niekoľkých dní, kedy sme sa na gymnáziu neučili, ale sme väčšinou „iba“ diskutovali. A hltali všetko, čo prinášali médiá, neskôr takisto aj všetko to, čo sa dialo „u nás“ v Trnave. Samozrejmosťou boli aj „živé reťaze“. Emočne náročné bývali najmä tie debaty s profesormi. Nikdy nezabudnem na to, ako sa jeden (z úcty nebudem menovať, ako pedagóga som ho mal rád a stále naňho spomínam) pred nami rozplakal, ospravedlňoval, že veril ideálom, ktoré hlásala Komunistická strana Československa a – nakoniec pred nami demonštratívne roztrhal svoju stranícku knižku. Takisto iná pani profesorka, dovtedy potláčajúca svoje náboženské cítenie (vždy nám hovorievala, že sa modliť nepotrebuje – ale že nevylučuje niekedy v budúcnosti zmenu, keď „to“ tak bude cítiť), pocítila aj podľa vlastných slov, že „už môže chodiť aj do kostola“.Priznávam, že vtedy v novembri a decembri 1989 som ako 17-ročný idealistický chalan ešte mnohým veciam nerozumel. Nechápal som, ako je to možné, že je najskôr nejaký študent mŕtvy a zrazu mŕtvy nie je? (nemali by médiá informovať pravdivo? Veď to v Hlase Ameriky vždy tak proklamovali!). Nechápal som, kde boli doteraz tie státisíce ľudí zhromažďujúcich sa na námestiach po celej republike (kto vlastne bol do 17.11. v komunistickej strane?). Nechápal som, poznajúc už trochu dospelácky svet, ako je možné „sľúbiť si pravdu len“ (to sa už odteraz nebude v spoločnosti klamať? naozaj?). Nechápal som, ako môže Federálne zhromaždenie, plné komunistov, jednohlasne Havla za prezidenta zvoliť (veď ešte v októbri by ho za mreže posielali).Sebakriticky priznávam aj to, že som ešte dlhú dobu po roku 1989 pre mňa jednej z najdôležitejších osôb v mojom živote neveril dostatočne jej pohľad na svet a udalosti v ňom sa odohrávajúce. A síce môjmu otcovi, ktorý, napriek tomu že síce nikdy nebol členom KSČ, takisto po zmene režimu nikdy nebol na podpore, ma stále upozorňoval na prílišný optimizmus pokiaľ ide o „nový režim“. V priebehu posledných 23 rokov, nepáčila sa mu napríklad prehnaná váha, ktorú Slovensko v istom období kládlo kontaktu s Američanmi, na úkor vzťahov s Rusmi (bol za väčšiu vyváženosť). Nesúhlasil s privatizáciou kľúčových štátnych strategických podnikov (tvrdiac, na čo je potom taký štát, ak nemá tieto podniky pod kontrolou – a na argument, že štátni manažéri môžu byť ich hrozbou, odpovedal, že hocikto prichytený pri krádeži, nech ide na dlhé roky do väzenia). Bol napríklad aj proti bombardovaniu Srbska NATO-m. Čo sa mu však najviac nepáčilo, boli popretŕhané sociálne väzby po roku 1989 v rodinách či medzi priateľmi. To, že sa takmer do každej stránky našich životov pretlačil imperatív peňazí. Že peniaze začali určovať hodnotu takmer všetkého. Nech to stojí, čo to stojí...Až postupne som mu začal dávať za pravdu. Chlapovi síce bez univerzitného diplomu, ale zato so zdravým sedliackym rozumom (v tomto dobrom slova zmysle), ktorý často schová svojím analytickým pohľadom do vrecka nejedného politológa. Teraz súhlasím aj s poslednou jeho odvážnou hypotézou. Tvrdí, že nebyť roku 1989, hospodárska kríza, ktorú teraz prežívame, respektíve ktorá až v najbližších rokoch s najväčšou pravdepodobnosťou naplno vypukne, by bola pre Západ problémom už v roku 1989, respektíve v krátkej dobe po ňom. Pádom východného bloku však ten kapitalistický dostal príležitosť exportovať výrobky zo „svojich“ firiem a korporácií na nové, „hladné“ trhy. Nuž a tak krízu oddialil.Som vďačný za tých doterajších 23 rokov v „kapitalizme“. Bez novembra 1989 by som s najväčšou pravdepodobnosťou nemohol študovať na americkej univerzite. Ani využiť štipendium v anglických médiách. Ani si len tak vyjsť na Vianočné trhy do Viedne. Či využívať benefity, ktoré sloboda priniesla v podstate do každý oblastí nášho života. Má to ale jedno „ale“. Napriek nespochybniteľným pozitívam a slobode, systém za tie roky ovládol žiaľbohu najmä materializmus, ilúzia večného rastu a nekritický obdiv k trhovému prostrediu. Veľa ľudí či subjektov nie celkom správne pochopilo, že sloboda, to je aj, lepšie povedané najmä zodpovednosť...Nuž a zdá sa, že sme narazili. Že neprežívame obyčajnú cyklickú krízu, ale že sme prišli do bodu, ktorý niekto nazýva dokonca až „štrukturálnou krízou civilizácie“. To nie je pesimizmus, ale popis reálneho stavu. Pri ktorom, hoc zdá sa, že v zavedenej demokracii, hrozia rôzne nebezpečenstvá. Radikalizácia a nebodaj až fašizácia politického života. Odklon od tradičných hodnôt. Snaha reštaurovať to staré...Nie, návrat späť by bol rovnakou katastrofou, ako nekritické pokračovanie v uctievaní modiel, toľko proklamovaných za posledné roky. Ale - namiesto záveru jeden citát: „Dosáhli jsme všeho. Mně se však zdá, že to, čeho jsme dosáhli, je výsměchem tomu, o čem jsme snili.“ (Krzysztof Kieślowski)

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu