Ako sa ma v Detve nedočkali...

Autor: Jozef Bednár | 23.11.2012 o 18:35 | Karma článku: 10,58 | Prečítané:  687x

Blížim sa k autu, len tak – tak stíham na stretnutie. V ruke nervózne stísam telefón, čo ak by druhá strana volala. Je desať minút pred pol jedenástou. Mobil mi zrazu v ruke viackrát neuroticky nadskočí. Na displeji vidím neznáme číslo. Zdvíham...

„Prosím?“ hovorím do telefónu, otvárajúc dvere na svojom aute. „Pán Bednár, tak my vás čakáme pred Lidlom,“ ozýva sa na druhej strane. Je to muž, podľa hlasu tipujem, že asi päťdesiatnik. Nepredstavil sa. Ale moje meno pozná. Kokso, s kým som sa dohodol pred Lidlom a v roztržitosti som na stretnutie zabudol? Čo som si nezapísal, aké stretnutie? Pred ktorým Lidlom v Bratislave vlastne? A prečo vlastne pred ním? Ani neviem kde majú predajne v Bratislave, v živote som sa s nikým pred obchodom tej siete nestretol, ani nedohadoval si pred nimi stretnutie. Nie je to omyl? Ale – on ma oslovil, pozná moje priezvisko... v stotine sekundy, berúc si oddychový čas pred odpoveďou, mi v hlave víria stohy myšlienok. „Pred Lidlom?“ v prvej fáze dostávam zo seba len takúto lapidárnu odpoveď. Hádžem udičku s návnadou, skúšam, či sa na druhej strane niečo chytí, aby som rozhovor ukončil „bez straty kytičky“. Nechcem vyznieť ako „roztržitý profesor“. Stále nevylučujem, že som sa „s niekým a pred Lidlom“ naozaj dohodol. „Áno, o pol jedenástej sme sa mali stretnúť,“ chlap na druhej strane udáva aj dôveryhodný časový údaj, ktorý ma stále drží v šachu. Ak to je tak, mám dokonca ešte pár minút. Ale márna snaha, nechytám sa. Naozaj neviem. Idem na stretnutie, ale nie „tam“. „A nie je to náhodou omyl?“ vylúčiac všetky do úvahy prichádzajúce (nebola žiadna) možnosti o zabudnutom stretnutí, vyťahujem klasickú otázku, smerujúcu k rozlúsknutiu záhady. „Ste pán Bednár, nie?“ druhá strana sa však najskôr zjavne nechce vzdať toho, že ma nakoniec pred vysnívaným Lidlom naozaj uvidí. „No to som,“ prikyvujem verbálne. „Takže čakáme pred Lidlom, ako je v Detve výpadovka na Lučenec!“ dodáva sympatický neodbytný chlapík na druhej strane linky konečne nejaké bližšie súradnice miesta, z ktorého telefonuje. A tým dešifruje aj komunikačný problém medzi nami dvomi. „Ale ja som v centre Bratislavy!“ volám víťazoslávne, obrazne povedané zabíjajúc dve muchy jednou ranou. Na nikoho pred Lidlom som nezabudol. A už môžem konečne telefonát s čistým svedomím ukončiť. Pán mi však akosi neverí a vzmáha sa ešte na jednu, poslednú (viac šancí mu nedávam) otázku... „Vy nie ste pán Bednár – archeológ?“ „Nie, nie som“, znie pred rozlúčením sa z mojich úst. Som už síce z hľadiska rokov „vykopávka stredného veku“, ale archeológom nie som. Potešil tento telefonát. Párkrát som už bol síce konfrontovaný v telefonátoch neznámych čísel s tým, či kopem studne alebo či predám orechy. Ale vždy to bolo klasický omyl, kedy volajúci nemal šajnu, komu sa dovolal, minimálne pokiaľ ide o meno. Teraz volal môjho menovca, o to dlhšie sme si to museli vyjasňovať. Ak by som však práve v tom čase Detvou prechádzal, možno by som sa aj na kus reči predsa len zastavil:)…
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?