Čo majú Machiavelli a moji starí rodičia spoločné

Autor: Jozef Bednár | 27.11.2012 o 23:29 | (upravené 27.11.2012 o 23:41) Karma článku: 7,93 | Prečítané:  807x

Keď sa hovorí o pragmatizme, ako učebnicový príklad býva spomínaný najmä známy Niccolo Machiavelli. Najmä preto, že stojí za známym výrokom „účel svätí prostriedky“. Nechcem teraz túto jeho nesmrteľnú myšlienku rozoberať, len sa mi žiada pripomenúť, že Machiavelli určite vždy mal a aj má svojich nasledovníkov. Ak nie ľudí, ktorí sú dokonca svojím pragmatickým pohľadom na život a svet lepšie na tom ako on. A ich pragmatizmus najmä nemá nič spoločné s cynizmom...

Čo iné ako (ten akceptovateľný, ešte raz pripomínam:) pragmatizmus im už nakoniec zostáva, ak ide o bežných ľudí, žijúcich si svoje obyčajné životné osudy „Jozefa Maka“. Aby prežili, potrebujú jasný úsudok, triezvy pohľad na všetko okolo, ľudí, vecí, životné výzvy. K takým „pragmatickým“ ľuďom patrili aj moji, už nebohí, starí rodičia... Čo iné ako pragmatickým pohľadom na svet bolo konštatovanie mojej babičky (ako vždy jej typickou bernolákovčinou:), že „bolo somárovi dobre, išól sa na lad šmýkat“? Vediac, že sme ľudia nepoučiteľní, ktorí robia opakovane tie isté chyby, navyše často nevynútené. Inak povedané „nevedzel od dobroty čo robit“. Babička takto lakonicky glosovala práve absenciu reálneho pohľadu na život v danej chvíli, úlet, ktorý spôsoboval rôzne životné pády, a to tak jej (sebareflexia jej nikdy nechýbala), ako aj dedkovi či iným ľuďom. Veď keby „nebol somár hlúpy, tak by na ten ľad predsa nešiel, či“? Alebo iná pravda – „proci vetru sa ščat nedá“. Obrazne povedané, snažíme sa poprieť tento pragmatický pohľad každý deň, a vždy skončíme...Tu nejde o to, vzdať sa pri každej prekážke. Ale pochopiť, že keď to nejde, tak to nejde. Pripustiť, že isté situácie či veci jednoducho nezvládneme, nech robíme čo robíme. Ide teda o to, nehrať sa na Syzifa, ktorému sa kameň vždy pred vrcholom dolu zrúti. Pokračujem ďalej v spomienkach na starých rodičov, také tvrdenie „tvárí sa jak ket sa petkorunáčka do banky nese“ tiež má v sebe istý esprit. Taký človek sa podľa mojich predkov sebapreceňoval, preháňal svoju vážnosť, svoj vplyv. Proste, hral niekoho iného, ako v skutočnosti bol. Nie každý mu to však „zožral“. A skôr bol v očiach iných smiešny. Ako tá päťkorunáčka, nesúca sa do banky. Alebo čo takto „prúpovídka“: „Chodzíš jak svina po hovnách.“? Tá má tiež v sebe veľký pragmatický náboj. Vecnosť, triezvy pohľad na svet. Jasné pomenovanie, že druhá strana nevie čo chce. Mení veci, robotu, partnera. Skúša, a nič jej nie je dobré. No a nakoniec môj favorizovaný výrok – „kukáš jak tela na nové vráta“. Jednoducho, pozeráš sa, pritom nemáš na čo. Nepreháňaj to. Nepreháňaj emočný vklad, nič také sa nestalo, nemusíš sa toľko čudovať. Dalo by sa pokračovať. "Pán Boh dal, pán Boh zal." "Do sce kam, pomóžme mu tam." A ďalšie a ďalšie pravdy. Životné múdrosti. Ktoré vychádzajú zo zdravého sedliackeho rozumu. Inak povedané triezvy, vecný, realistický pohľad na veci okolo nás. Alebo – pragmatizmus v tom najlepšom slova zmysle. Náš kompas na plavbu často rozbúreným morom, symbolom nášho osudu. Nielen Machiavelli by vedel rozprávať...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?