Flegmatický jednotkár s limitmi

Autor: Jozef Bednár | 10.12.2012 o 22:34 | (upravené 10.12.2012 o 22:43) Karma článku: 12,30 | Prečítané:  1159x

Myšlienky, ako ďaleko ešte náš Marek môže zájsť v zlepšovaní sa a v integrácii do spoločnosti, mi napadajú dosť často. Výchova malého (respektíve dospievajúceho – veď Majo má už 13,5 roka) špeciálneho chlapca má, napriek nespornému výraznému progresu za posledné roky, v sebe zakódované aj svoje menej optimistické dni. Kedy rodič takéhoto dieťaťa bojuje viac so sebou samým a svojimi pochybnosťami.

Ako dnes. Kým som prišiel domov, polovička sa so synátorom učila cez dve hodiny. Doma, to znamená v rámci de facto druhej zmeny! Úloha na každý predmet v šiestej triede dá zabrať aj kvázi normálnemu žiakovi. A nie chalaniskovi, ktorý ešte pár rokov dozadu dokázal udržať pozornosť tak pätnásť minút aj s cestou. Marek napriek tomu zaberá aj doma naplno. Priznávam, že vďaka mamine. Najmä vďaka nej... Dnes ich oboch potrápila najmä biológia (a následne Majo mamu). Učili sa aj s tým cieľom, aby si Majo trojku (napriek inakosti nemá malý žiadne úľavy a keď učivo nevie dostatočne, padne aj trojka:) opravil. Podľa polovičky nervoval. Ťažko sa sústredil. Nešlo mu to do hlavy. Ale tesne pred spaním pri opakovaní už plus mínus vedel. Bolo to najmä o samičkách a samcoch rôznych druhov zvierat. Ako som ich počúval, veru neviem, či by som aj ja nejakú chybu nespravil:). Na druhej strane som žasol čo sa do jeho múdrej hlavičky zase raz pomestilo. Akoby som mu už neveril dostatočne, či to dokáže. Majo napriek svojej inakosti veľmi dobre vie, čo je dobrá známka a čo nie. A teda po tej trojke pred časom bol trochu nasr-dený:). Na druhej strane – jednotkami sa nevie dobre pochváliť. Niekedy si hovorím, či ich vôbec plnohodnotne registruje v žiackej. “Ále, jednotky som zase dostal. Neviem z čoho,” odpovedá často až sa mi zdá že flegmaticky na moju otázku, ako bolo v škole. “Nič nečakané predsa, čo budem emotívny,” akoby som ho počul hovoriť, ak by vedel dať najavo svoje pocity. Napriek dobrým známkam (nakoniec veď aj trojka je dobrá:). Napriek mnohým veciam, ktoré sa už na bežnej škole (na)učil, pričom v špeciálnej škole by o ne nezavadil. Príde mi niekedy na myseľ, ako a či zvládneme nadchádzajúce roky na základnej škole. A čo bude po nej. Čo bude s Majkom. Kde sa bude realizovať. S kým... Ale bez ohľadu na spomenuté výzvy a niekedy aj pochybnosti, v sociálnej integrácii, ktorá je alfou a omegou nášho snaženia, sú Majove limity stále ešte výrazné. Hoc by z biológie či iných predmetov boli aj horšie známky časom, náš spoločný cieľ je inde. Spočíva v ceste, nie v jej cieli. Preto rok a pol Majovej integrácie považujeme s manželkou, a myslím že aj on sám, za výrazný úspech. K spokojným si dovolím pridať aj Majkových spolužiakov a najmä učiteľský zbor. Za Majkove doterajšie úžasné napredovanie môžu všetci spomenutí. Ďakujeme:). A čo bude v budúcnosti? To zatiaľ neriešime, a ani nebudeme riešiť. Lebo nevieme. Základy budúcnosti aj tak píšeme teraz...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?