O pretrhnutej Perinbabe alebo Sneh aj na dolniakoch

Autor: Jozef Bednár | 5.1.2013 o 23:11 | Karma článku: 6,68 | Prečítané:  621x

„Sneží, sneží!“ budí ma len tak z ničoho nič otcov hlas. Pozerám na hodinky, ledva na ne vidím cez karpiny. Je šesť hodín ráno. Väčšinou vstávam o 20-30 minút neskôr, veď autobus zvykne do Trnavy odchádzať niečo po siedmej. Ale po pohľade z okna otcovi skorší budíček odpúšťam. Vonku je krásne bielo. Tak ako by malo byť v januári...

Pamätám na tú zimu v roku 1987. Ako aj na takmer všetky zimy v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď som z mojej rodnej dediny Dolné Dubové autobusom dochádzal najskôr do základnej školy v Kátlovciach, a potom na gymnázium do Trnavy. Nielen v spomenutom roku 1987 nás na pár dní dokonca „zafúkalo“. Ale doma sme kvôli snehovým, či aj uhoľným prázdninám zostávali (na našu veľkú radosť) častejšie. A to som nevyrastal niekde v Tatrách či inde na horách, ale na dolniakoch! Pravda, u nás na rovine, keď sa vietor do snehu oprel, dokázalo cestu zafúkať aj z 10-15 centimetrov snehu... Našou výhodou bolo aj to, že Dolné Dubové ležalo (a stále leží) mimo hlavnej trasy „odhŕňačov“. Za Špačincami (prvá dedina v našom smere od Trnavy) sa cesta rozdeľovala na dva smery - pričom cestári museli vždy najskôr odhrnúť a posypať cestu na Jaslovské Bohunice, aby sa ľudia do atómovej elektrárne do roboty mohli dostať. A kým tak urobili, pomaly na Dubové aj zabudli. Na veľkú radosť najmä nás, mladších dedinčanov:). Raz, keď sa zase roztrhlo nebo (tuším to bolo práve v januári 1987) a prístup do Jaslovských Bohuníc bolo treba opakovane ratovať, sa zdalo, že Dolné Dubové zostane zafúkané aj týždeň. Chlapi z dediny, vrátane môjho otca, sa však nechceli zmieriť s týmto zimným osudom. A tak pobrali lopaty a pobrali sa smerom na Špačince. Odhádzať päťkilometrový úsek cesty vlastnoručne. Už neviem, koľko ich bolo. Ale po pár hodinách sa vrátili späť. Bolo to sizyfovské úsilie. Zmierili sa teda s tým, že do práce ich pošle až počasie (prípadne cestársky pluh). Dve desaťročia dozadu, to veru aj na dolniakoch bývali iné zimy. S prvým snehom nezriedka už na začiatku novembra (to, že sa dlho neudržal, nebolo dôležité, predstavoval prvú lastovičku aj na sneh bohatej zimy). S Martinom prichádzajúcim pomerne často naozaj na bielom koni. S každoročne svoju pravdivosť potvrdzujúcou pranostikou, že ak Katarína bude na ľade, Vianoce budú na blate (a naopak). S Vianocami častejšie krásne bielymi, ako zablatenými. A aj s inými, každoročne sa potvrdzujúcimi pranostikami. Alebo aj nepotvrdzujúcimi:) - ako napríklad „Hromnice, koniec sanice“. V časoch môjho detstva veru ani na dolniakoch ešte začiatkom februára „sanica“ neodchádzala. Dve desaťročia dozadu, to veru aj na dolniakoch bývali iné zimy. Až tak bohaté na sneh, že sa raz Ježiškovi oplatilo pod stromček mi bežecké lyže doniesť (rovnako tak sestre). Zo dve – tri zimy sme ich veru poctivo vetrali. Za dedinským futbalovým ihriskom, na veľkej roli tiahnucej sa až k háju, sme si so sestrou veľký okruh vymerali, ocino sa stal časomeračom a pretekali sme naplno, v takom nasadení, v akom sme v televízii vtedajšie československé hviezdy bežeckého lyžovania (Jeriová, Paulu, Svobodová) v bojoch o svetové medaily vídavali. V osemdesiatych rokoch minulého storočia bývalo snehu v zime výrazne viac, ako je zvykom v súčasnosti. Perinbaba sa už veru tak často nezvykne pretrhnúť od práce. Nuž a na dolniakoch pomaly už aj zabúdame na to, ako vyzerá ozajstná snehová vločka padajúca z neba... A o pár rokov budem možno nášmu tretiemu dieťaťu musieť vysvetľovať, čo za čudo stvorené z troch gúľ, hrnca namiesto čiapky a mrkvy namiesto nosa, vidí v televíznej reklame...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?