Jiří X. Doležal ako samostatná psychiatrická diagnóza?

Autor: Jozef Bednár | 12.1.2013 o 23:52 | (upravené 13.1.2013 o 0:15) Karma článku: 14,21 | Prečítané:  2730x

Vraj autizmus je niečo ako trest Boží. A narodenie autistického dieťaťa, zvyčajne navyše aj mentálne retardovaného, zásadne rozloží celú rodinu. Z čoho vraj psychicky ochorie aj veľa rodičov takýchto detí. A riešenie? Vraj ústavná starostlivosť je jediným riešením tohto problému...

Po prečítaní článku Jiřího X. Doležala v najnovšom Reflexe (2/2013 – str. 28-33) o autizme pod názvom „Nemoc z bezmoci“, ktorý je voľným pokračovaním jeho predchádzajúceho textu na rovnakú tému (pár týždňov dozadu priniesol spoveď mentálne aj fyzicky vyčerpanej matky autistického dieťaťa), si myslím, že autor by sa mal pred venovaním sa takýmto vážnym témam vyvarovať požitia akýchkoľvek stimulačných látok, ktoré mu zjavne škodia a vyvolávajú v ňom mesiášske sklony. Pretože volať po zaradení syndrómu rodičov autistických detí do samostatnej psychiatrickej diagnózy môže jedine ten človek, ktorý sám do jednej takej špeciálnej spadá... Autistu (s diagnózou obsahujúcou aj mentálnu retardáciu) vychovávame s manželkou už viac ako 10 rokov. Avšak na základe výpovede jednej nešťastnej, vyčerpanej matky autistu by som si nedovolil napísať generalizujúci text, vo svojej podstate spochybňujúci snahu rodičov autistických detí a idúci proti ich viere, že dieťaťu sa jeho stav časom aspoň trošku zlepší. Podľa Doležala ide v tomto prípade u „ľudí so syndrómom autistického rodiča“ o úplné popieranie reality a de facto nasadzovanie si ružových okuliarov pred tým, čo majú pred očami. Pán redaktor, prečo chcete takýchto rodičov, medzi ktorých patrím aj ja s manželkou, obrať o nádej, ktorá je v ich životoch často to jediné, čo im v konfrontácii s autizmom zostáva? Prečo by mali prestať veriť? Lebo to píše „veľký“ Jiří X. Doležal? Keby sme sa mali riadiť odporúčaniami Jiřího X. Doležala my u nás doma, tak náš Majo by bol určite už dávno v ústave (kam by redaktor dal najradšej každého autistu). Nerozprával by. Jeho schopnosti sociálnej komunikácie by boli minimálne. A v očiach ani stopa po radosti. Prečo? Práve preto, lebo by mu od začiatku chýbala nádej a viera jeho okolia, že sa stav niekedy môže zlepšiť. Nie že sa „zlepší“, ale že sa zlepšiť môže. Pán Doležal, cítite ten rozdiel??? Podľa Doležala, pokiaľ sa k autizmu pridruží mentálna retardácia, ide o celkom nesocializovateľných jedincov. Človek neverí vlastným očiam, že toto mohol napísať normálny novinár. Pán Jiří X. Doležal by najradšej žil vo svete, v ktorom majú svoje miesto takí ľudia fajčiaci trávu, ale ľudia mentálne retardovaní? Ich integrácia? Ste sa zbláznili? V žiadnom prípade, miesto takýchto ľudí je v ústave! Prečo by mali behať po uliciach? Aby niekomu ublížili? Ste normálni? Nie, autisti sú schopní komunikácie. Všetci, a to aj tí, ktorí nerozprávajú! (a to asi pán Doležal ešte nepočul o metóde facilitovanej komunikácie nehovoriacich autistov...) Ak niekto tvrdí, že nie sú, uráža všetkých rodičov, ktorí doma žijú s takýmto dieťaťom. Poznám aj ja takých. Ich osud je oveľa ťažší ako náš. Preto, lebo nám sa Majka podarilo rozrozprávať. Oni nemali také šťastie. Ale ani napriek tomu sa títo moji priatelia, vo väčšine prípadov, nerozhodli dieťa dať do ústavu! Náš Majko mal do asi 4-5 rokov znaky veľmi ťažkého autizmu, takmer vôbec nerozprával. Manželka s ním bola doma 5 rokov. Áno, pán Doležal, 5 rokov! Ale preboha, to neznamená, že úplne stratila vlastný život, či prerušila kontakty s rodinou, manželom a podobne. Viete, toto sú prípady, kedy sa ukazujú charaktery a sila rodiny a priateľov okolo vás. Ak ich máte, aj najťažšie obdobie prekonáte. A ani manželstvo sa vám nerozpadne. Naopak, ako iste aj sám viete, manželstvo sa môže rozpadnúť aj vo vzťahu dvoch zdravých ľudí, ktorým na prvý pohľad nič nechýba... Súhlasím s jednou časťou textu redaktora. Autizmus treba prijať ako fakt, negácia stavu nič nerieši. Rovnako ani „hľadanie vinníka“. Len veľmi ťažko zistiť pôvod tejto inakosti. Čo stálo v jej začiatkoch. My to napríklad na 100% ani po rokoch nevieme. Na druhej strane však leží legitímna otázka – a na čo je dobré pozerať sa nestále dozadu? Nie je pre dieťa i pre jeho blízkych lepšie pozerať sa skôr dopredu? Tým, že budem naplno žiť v prítomnosti a starať sa o to, aby aj vďaka mojej nádeji, môj potomok robil čo najväčšie pokroky? Samozrejme, často je to reťazenie sa maličkých krokov vpred. Ale to je v poriadku, to si zaslúži povzbudenie, a nie spochybňovanie! A že v rodine autistu je často témou samotný autizmus? Čo je na tom také čudné? Veď keď chcem dieťaťu pomôcť, potrebujeme sa o probléme rozprávať a hľadať východiská! Čo sa máme rozprávať o fajčení marihuany a v nej hľadať silu na nesenie nášho autistického kríža? Okrem toho potrebujú rodičia autistov aj pomoc okolia, vrátane štátu. Prečo túto časť témy zľahčovať? Okolie stále autizmus dobre nechápe, na poli osvety treba ešte urobiť kus práce. Spoločnosť by mala pochopiť, že takýto jedinci, hoc aj mentálne retardovaní, si zaslúžia šancu na sociálnu integráciu, v rozsahu, v akom im ju dovolí ich zdravotný stav. A to aj preto, lebo dokážu byť pre spoločnosť (samozrejme, spoločnosť vyspelú) prínosom. V minulosti boli neslávne obdobia, kedy boli takíto ľudia vytláčaní na okraj spoločnosti. Mrazí ma preto pri jednoznačných slovách, že mentálne retardovaní patria do ústavov… Tak ako článok Jiřího X. Doležala začal, tak však aj končí. Jediným riešením situácie rodičov autistov je predanie ich mentálne postihnutého potomka do ústavnej starostlivosti. Lebo vraj ten potomok sa do ústavu nakoniec aj tak dostane. Keď rodičia zomrú... Vážený pán Jiří X. Doležal, nepoznám budúcnosť môjho syna. Neviem, čo sa stane, keď raz ja a manželka zomrieme. Ale záver vášho textu je obzvlášť bezcitný. Viete, ak by sa aj moje dieťa v ústave niekedy ocitlo. Príde tam ako človek, ktorý dovtedy prežil šťastný život, obklopený láskou a dobrými ľuďmi. Ako človek, ktorého blízki naučili, čo je to viera a nádej. Vám sa však toto poznanie, pri takej absencii empatie, akú ukazujete v článku, pravdepodobne nedostane ani za celý váš život. Keď si to raz uvedomíte, bude to asi dosť deprimujúci pocit...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?