Je Kórea vľavo alebo vpravo za Budapešťou?

Autor: Jozef Bednár | 24.1.2013 o 16:09 | (upravené 24.1.2013 o 16:26) Karma článku: 15,75 | Prečítané:  4088x

V stredu na Mladom záchranárovi Majko končí svoju odpoveď na otázku p. učiteľky tak svojsky, tzv. premostením: „Pani učiteľka, a ja idem v piatok do Kórei!“ Učiteľka na to: „Ale Majko, Kórea je ďaleko, čo by si tam robil?“ Marek sa otočí na vedľa sediacu svoju asistentku: „Katka, povedz.“ Asistentka uvádza všetko na pravú mieru...

Pani učiteľka, Majko naozaj letí v piatok do Kórey, reprezentovať v krasokorčuľovaní Slovensko na Svetovej zimnej špeciálnej olympiáde!“ Poviem to otvorene, som aj s polovičkou, s rodinou a aj s priateľmi, ktorých má Majko nielen v Šamoríne požehnane (Mareka totiž nemožno nemilovať:), patrične na syna hrdý. Nie preto, že strávi 13 dní v tak pre nás, bežných smrteľníkov, exotickej Južnej Kórei. Preto pred asi 4 rokmi s krasokorčuľovaním nezačínal. Ale som naňho hrdý preto, lebo je veľkým bojovníkom. Príkladom, že keď človek má skrytý potenciál, potom ho má šancu odomknúť, aj keď mu možno veľa ľudí šancu nedáva, a to chcením, s pomocou pani Šťasteny a takisto aj s pomocou okolia. Ak by sme sa strihom preniesli 10 rokov dozadu, videli nerozprávajúceho, očný kontakt nedržiaceho Mareka a vedľa neho zronených a z ťažkého „ľavého direktu“ sa len pomaličky zdvíhajúcich rodičov, scenár, že chlapec bude o niekoľko rokov integrovaný do bežnej školy, že sa okrem krasokorčuľovania bude venovať aj spoločenskému tancu, by sa naozaj nezdal veľmi reálny. Ale vtedy sme nerozmýšľali o scenároch ďalekej budúcnosti. Ani vtedy, keď Majovi asi v 8 rokoch potvrdili ľahký stupeň mentálnej retardácie. Žili sme prítomnosťou, prostredníctvom ktorej sa budúcnosť najpresnejšie projektuje. A aj ten tanec či kraso sme zvolili nie pre nejaké budúce medaily či olympiády, ale preto, aby chalanisko robil niečo, čo mu pomôže aspoň trošku si budovať sebavedomie a vieru v seba samého. Otvorene, stále sa bojíme, aby Marekovi niekto neubližoval práve pre jeho inakosť. Deti, ale nielen tie, bývajú často kruté. Ale späť k ceste do Pchjongčchangu (tak sa volá mesto, organizujúce spomenutú blížiacu sa olympiádu), kam sa chystá v slovenskej 21-člennej výprave spolu 13 športovcov (11 lyžiarov a 2 krasokorčuliari). Prvé Marekove reakcie po potvrdení nominácie boli také jeho typické: „Je Kórea vľavo, alebo vpravo za Budapešťou? Majú tam aj Mekáčik? Dostanem v lietadielku aj kolu?“ Vysvetlil som mu, že Kórea je najmä ďaleko od Budapešti. A že to bude preňho krásny zážitok, o ktorom on možno nebude dlho po návrate rozprávať, ale vnútorné zážitky mu zostanú naveky. A určite ho aj pozitívne ovplyvnia a pomôžu mu pokročiť ďalej v jeho atypickej ceste. Tieto slová píšem s miernou nostalgiou, ktorá sa do zajtrajšieho odletu určite vystupňuje. Marek ešte nikdy nebol od nás tak ďaleko sám. A najmä tak dlho, v Ázii bude takmer dva týždne. Úprimne, keď má človek doma autistu, tak má občas pocit, že má toho plné zuby a že by od svojho „Rain Mana“ potreboval oddych. Ale aj v minulosti, keď náš Majo na dva – tri dni či maximálne týždeň odišiel, chýbať začal takmer okamžite. Tak ako sám hovorí, že: „Tati, budeš mi chýbať v Kórei.“, bude chýbať aj on nám. Veľmi. Už teraz sa teším na šiesty február večer, keď sa vráti. Som zvedavý, čo mi povie, ako to vlastne je. Či je tá Kórea vľavo, alebo vpravo za Budapešťou:)...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?