Keď aj dcéra otca mnohému (na)učí

Autor: Jozef Bednár | 24.5.2013 o 13:38 | Karma článku: 18,66 | Prečítané:  6678x

„Tati, hovorila som Ti, aby si ma neporovnával s nikým. A zase to robíš,“ počúvam s láskavým úsmevom od čochvíľa (o mesiac) osemročnej dcérky. „Ale aj tak Ťa milujem, si najlepší taťos na svete,“ empaticky dodáva, aby som náhodou nebol smutný. Ono mne sa ani nezdalo, že porovnávam. „Len“ som pri debate, že by chcela chodiť do ľudovej školy umenia (tému sama otvorila) poznamenal, že sa mi to páči, veď aj jej o rok mladšia, najlepšia kamarátka, už do „ľudovej“ chodí. Ale o pár sekúnd po jej slovách som si to priznal - mala pravdu...

Ako otec vnímam veľmi citlivo všetko, čomu musela doteraz čeliť. Štyri operácie v priebehu 5 rokov. Spolužitie s autistickým súrodencom...Iste, viem si predstaviť aj menej turbulentné úvodné obdobie jej života. Ale na druhej strane sa mi zdá, že aj všetko toto ju skôr posilňuje a prispieva k jej rýchlejšiemu dozrievaniu. Už v tomto veku tak máme doma mladú slečnu, ktorej viaceré poznámky či komentáre nás vedia nielen prekvapiť, ale nás prinútia sa aj (občas nad sebou) zamyslieť. Vždy to však podá s veľkou láskou. Barborka je také naše ľudomilné zrkadlo (nielen nášho) života. „Tati, vieš, keď budem veľká, dám si tie jazvy na krku po operáciách odstrániť, pôjdem na plastiku,“ hovorí mi znenazdajky v aute, v očiach sa jej ligocú veľké slzičky. „Barborka, neboj sa, aj to doriešime, ale teraz sú prvoradé hemangiómy na líčku, na ruke a najmä ten čo ťa bolí na nohe,“ vysvetľujem, trošku prekvapený, že po čase vytiahla aj svoj krk. Nevedel som, že ju stále trápi. Rozprávame sa o všetkom možnom, ale túto svoju túžbu dlho neotvárala. „Chápem. Zaplatíš mi to potom prosím? Veď som sa narodila, aby si mal na mňa slabosť,“ končí obligátnou pravdou, ktorá však pre tento moment nie je najpodstatnejšia (aj keď je pravdivá – veď ktorý otec by na svoju dcéru nemal slabosť, nie?:). Samozrejme, že jej pomôžem/e. Veď sme rodina a držíme spolu... Apropos, rodina. Som rád, že našu silnú väzbu intenzívne vnímajú aj deti. Majo to síce nevie verbálne vyjadriť, ale tak „po svojom“ (objatiami, bozkami) to v dostatočnej miere a často dáva najavo. Barbora, tá to vie aj pekne povedať. Ako toť posledne, čakalo ju vystúpenie vo folklórnom súbore Prvosienka, ktorého je členkou. Keď sme sa deň predtým rozprávali, o koľkej a kde to vlastne majú, Majo začal vyjednávať: „Zase vystúpenie? Bože, prečo zase Barborkine vystúpenie? Ja budem doma, zostanem sám a budem sa hrať!“ vychádza z neho jasné, odmietavé stanovisko. Náš mladý muž, napriek tomu, že by to pre autizmus niekto naňho nepovedal, opätovne dokazuje, že dokáže zanietene brániť svoj záujem. Spolu s polovičkou sa v prvej chvíli aj prikláňame ho v tomto prípade doma aj nechať, minimálne pre (náš) pokoj v duši a pokojné pozretie si dcérkinho vystúpenia. Keď totiž Marekovi program nereže, dokáže psychicky dosť na nás tlačiť a človek je potom občas z toho „na prášky“. Ale Barborkina reakcia náš prvotný zámer ho nechať doma mení. A predstavuje trošku aj lekciu pre nás (myslím všetkých, teraz najmä Maja) z dcérkinej strany: „A to teraz ale bude psychicky zlé pre mňa, viete?“ plač kriví Barborke ústa a ona smutná pokračuje: „Veď sme rodina, a keď môžeme, chodíme všade spolu. Napríklad na Majkove tanečné vystúpenia či korčuliarske súťaže. Aj teraz by sme mali ísť spolu! Majko, pôjdeš, prosím?“ Nakoniec išiel aj Majko. Za odmenu sme po vystúpení skočili na zmrzlinu. Všetci pekne spolu. Veď sme rodina...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?