Príhovor na dzedzinskej slávnosci (máj, roku Pána 2042)

Autor: Jozef Bednár | 30.5.2013 o 13:21 | (upravené 30.5.2013 o 13:37) Karma článku: 8,14 | Prečítané:  1297x

Milí mojí, dakujem, že sa vám móžem, jako rodák odtalto, prihovorit pri príležitosci 780. výročá prvej zmjénky o našej dzedzine. Narodzil som sa tu, a naprjék tomu, že som odešól bývat preč, ket som začal študuvat na vysokej, vazbu na naše Dubové som nikedy nestracil. Takže ščuleky, už konečne jako dóchodca, šak teda aj mám sedemdesát rokov preč, sa scem v nékolkých slovách podzelit s vami o pár mojích spomjénék. Keré najmä mladým trochu naznačá, jak sa v Dolném Dubovém žilo počas posledných tridsad rokóv dvadsátého storočá.

Nevjém, jak to je teraz, ale tedy sme sa šecci poznali. Tak porádne, že sme sa na dálku zdravili. Vačšinu človek počul né „Dobrý den“, ale „pozdrav Pán Boch“, či „Pán Boch pomáhaj“, lebo ludjé vačšinu času aj ve volných chvílách v našej dzedzine robili. Najvác sa mi lúbilo, ket, já nevjém, išla okolo babka, a naprjék tomu, že ma mosela vidzet, jak kopem volačo pred domom pri hradskej, sa opýtala: „Tak čo, susedko, kopeš, kopeš?“ A já som jej na to, ná pravdaže, suseda, áno, kopem, kopem. Teda hlavná bola u nás volakedy robota s rukáma, né z hlavu. Ale furt sme nerobili, aj zabavit sme sa vedzeli. Povedzme na hody. Alebo fašángy. Hral som na harmoniku jako chlapec, a pamatám ešte celkom jasne, jak sme vácerí, Kešni na saxafón, Miloš na buben a potom další mladí v krojoch či bez krojov, chodzili dom od domu, šadze sme zahrali ludovky, vytancuvali ludzí z domu. A samozrejme na oplátku sme dostali ždycky volačo vypit či pod zub (myslím tým pod zub že volačo zajest, né že by nás zbili). Sme malá dzedzina aj teraz, nié to ešče tedy. Mali sme, no nech sa pod zem prepadnem ket šálím, dvestoštrnást domov. To ces fašángy znamenalo, aj ket nás voladze nepuscili donútra, takých dvesto štamprlíkov. Ket by človek pil poctivo. Ale keby sme tedy šadze vypili volačo, to by sa človek zložil po pár domoch a dohral by, či dotancuval. Domov by ho donjést moseli. Takže sme moseli trochu pri tom pití šálit. Okrem toho sme aj fotbal hrávali na dzedzine. Nebolo počítačou, mobilou, nemoseli sme na zadku doma sedzet. Ani by nás to nejak neinteresuvalo. A tak sme každú chvílu lobtu nahánali po naším hrbolatém hrišči. Najlepší z nás, ked sme boli dzeci, hrávali za žákov a dorast. Pochválím sa, že som býval kapitánom. To bola celkom sranda. Nékedy sme išli na zápas šecci poskladaní v jedném aute, dvá z toho v kufry. Hralo sa len cez rolu v druhej dzedzine, nejako sme tam došli. Alebo na nášho vedúcého mužstva pamatám, mal prezývku „do pyžama“. Volakedy sa, ket nescel nadávat tak, aby sa dopuscil hrjéchu, človek aj takto alternatívne vyjadruval. Inakšé by ho šlak bol trafil. Najvác ludzí šak chodzilo do kostola. Móžem povedat, že sme boli katolícáa dzedzina. Aj richtár, naprjék tomu že bol komunistom, chodzil do kostola. A čoby njé. Vjéra v Boha naším pretkom pomáhala prežit často tažký život, plný bjedy. Ništ iné okrem tejto vjéry njékedy ludjé nemali. A pamatali aj na odkaz Jozefa Ignáca Bajzu, kerý v našej dzedzine dlhé roky jak farár pósobil a napísal tu aj čast prvého slovenského románu, René mládenca, príhody a skúsenosci. Neská k vám hovorím tak, jak sa u nás hovorjévalo. Nevjém, či tomuto jazyku rozumjéte. Vdačíme zan Bernolákovi. Né, to nebol Dubovčan. Známy sa šak stal aj se svojú památnu vetu: Tu máte slovo moje o reči vašej. My sme ju v Dubovém, možná trochu modifikuvanú, zachovávali. Ale špecifiká boli aj u nás. Pamatám na mojích starých rodičov, jak hovorjévali autobusu štátny motor, bicyklu koleso. A aj nemecké korene sáhajúce do Rakúsko – Uhorska nezapjérali, ket tam povedali frištuk, tu zase firhany, alebo šporhel. Vačšina ludzí u nás na dzedzine, myslím ešče mojích predkou, nemala vyštuduvané školy. Ale jak sa povjé, zdravý sedlácký rozum, toho mali dost. Pamatám, jak aj moje babky či dzedkovjé, nech ím je zem lachká, mi dávali svojské rady do života – aby som nechodzil jak svina po hovnách, aby som sa netváril jak ket sa petkorunáčka do banky nese, aby som sa nenosil jakoby ma v rici štípalo alebo aby som nikedy nezabudól, odkal som vyšól. Myslím, že minimálne na toto som ždycky myslel. Ždycky som ostal verným Dubovanom, nech ma hocikam vjétor zavál... Budem pomály končit, aby sa aj druhí ludjé, kerí scú hovorit, dostali k slovu. Šak jak sa hovorí, reč má byt krátká a stól dlhý. Nevjém, či je šetko, čo som povedal, úplná pravda. Či som sa aj v našéj tvrdéj reči nepomýlil. Za tjé roky si šecko človek nezapamatá. Ale to, že Dubové, túto malú moju rodnú dzedzinu, ždycky nosím a budem do konca života nosit v srci, pravda je. Nech Vás Pán Boch šetkých živí a ochranuje! A naše Dolné Dubové tjéž...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?