Ako som v kine stresoval a potom si to užíval

Autor: Jozef Bednár | 3.6.2013 o 22:27 | Karma článku: 9,69 | Prečítané:  1300x

Vyskočili sme si do kina, na lesných strážcov. Ja a deti (mamina dostala zaslúžené voľno). Majo, ako s nástupom puberty zvykne už relatívne pravidelne, priebežne nervoval. Ako som kupoval lístky vrátane 3D okuliarov, chcel, aby som ho stokrát za sebou objímal. A zaujímalo ho nie to, čo nás čaká v kine, ale kam pôjdeme o týždeň neskôr. No a pri kupovaní občerstvenia si naraz zmyslel, že okrem nápoja chce aj pukance. Z ktorých do pár sekúnd tretinu vysypal na podlahu...

„Chcem ísť na WC. Prosím Vás, kde je tu záchod?“ pýta sa synátor proaktívne pána, trhajúceho lístky pred vstupom do kinosál. Ten síce zostáva mĺkvy, ale nakoniec idem s Majom aj ja. Barča nás zostáva čakať na gauči pred dverami, 3D okuliare ukladám vedľa nej. Do kinosály prichádzame s vyplazenými jazykmi, bojac sa, že lesní strážcovia už budú úradovať. Ale ešte máme čas, beží reklama. Miesto na sedenie nachádzam vďaka svetlu na mobile. Sadáme si na naše miesta, Majo po mojej ľavej, Barča pravej strane. Mobil si intuitívne pokladám vedľa seba na sedadlo... „Barborka, mám len dvoje 3D okuliare. Kde sme nechali tretie, moje? Lebo máme len vaše detské!“ pýtam sa trochu v panike dcérky. Tá má kvôli hlučnej reklame ledva počuje. „Idem po okuliare, asi sme ich nechali na pohovke pred toaletou,“ oznamujem obom, aj Majovi. Čo budem mať z 3D rozprávky bez 3D okuliarov? Barborka chápe, a sadá si na moje miesto... „Odtiaľto budem lepšie vidieť,“ dodáva. Majo tiež registruje môj odchod... „Tati, zabudli sme okuliare, však?“ kladie mi básnickú otázku, sledujúc upútavku na nové rozprávky, ktoré prídu do kín. Zdá sa mi, že moje okuliare sú mu jedno... Schádzajúc po schodoch k východu z kinosály, zisťujem, že nemám nielenže 3D okuliare, ale ani mobil. Moja malá nervozita sa posúva do vyššieho levelu. „Prúser, kde mám telefón? A mám vôbec peňaženku?“ „omacávam“ sa po vreckách, s uspokojením zisťujúc, že iracionálna obava o peňaženku bola iba chimérou. Chýba len mobil (a 3D okuliare). Ale keďže mi nevedomie posúva vytlačenú informáciu, že mobil som predsa použil pri hľadaní nášho miesta na sedenia, to znamená, že musí (mal by) byť na sedadle, mierim k 3D okuliarom. Tam, kde by mali byť. Sú tam, kde sme ich nechali... ...vraciam sa späť k deťom, sadám si na pôvodne Barborkine miesto. Mobil tam ale nie je! „Barča, prosím Ťa, mobil nemám, nevidela si ho?“ pýtam sa dcérky, asi už pomerne nervózne. Otázkou zostáva, či ho v tej tme vôbec mohla vidieť. Ale asi ho cítila. Dedukujem tak až ex post, z jej odpovede a výrazu tváre, keď mi podáva „stratený“ mobil, ktorý našla pod svojím zadkom. Veď sedela na mojom pôvodnom mieste... „Taťos, nestresuj prosím. Veď si užívaj, že sme spolu, dobre? Milujem Ťa oci,“ dodáva s úsmevom, hlavičku položí na moje plece a začína sledovať lesných strážcov. Ani sa nenazdám, a zrazu ma niekto šteklí na líco... „Tati, Ty si zaspal? Nechceš pozerať? Je to krásna rozprávka!“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?