Lajdová, Schopenhauer a „výťahy“ z depky

Autor: Jozef Bednár | 1.8.2013 o 14:06 | Karma článku: 10,73 | Prečítané:  1211x

Čo napísať o Zuzke? No v prvom rade človekom lomcuje pocit, že takýto text mal písať nie teraz. Ale o 30, 40 či 50 rokov neskôr. Respektíve – oveľa, oveľa neskôr, ako v roku 2013. Pretože spomínať na niekoho ako Zuza a pripustiť, konečne pripustiť, že tu už nie je? A že už vyučuje tvorivé písanie tam hore? To nie je vôbec spravodlivé. Hoci, píšuc tieto slová, vidím pred sebou jej usmiatu tvár, hovoriacu: „Jožko, prosím Ťa, vyser sa na spravodlivosť, a odhoď nostalgiu. Ako sa mávate aj s Aďkou?“

Zuzka, bola si úkaz. Ženský úkaz. Ktorý do môjho vysokoškolského života vletel, už ani neviem ktorým oknom, keď som bol druhákom na žurnalistike. Bola si o rok mladšia. Napriek tomu, že sa hovorí, že medzi mužom a ženou priateľstvo nemôže fungovať, u nás fungovalo. Úprimne – na prvý pohľad si ani nebola typom mojej femme fatale (nesmej sa zas:). Ale charizmu si mala úžasnú. Vyžarovala si niečo opojné. Každopádne, keďže sa na to vyžarovanie už vtedy chytil istý vojak Vlasto, do jeho vojenského pásma som nevstupoval. Ale takto to bolo dobre. Takto to malo byť. Zuza, vedela si sa nákazlivo smiať. A napriek tomu, že Ti občas uletelo slovo, ktoré by v slovníku iného človeka pôsobila hrubo, u Teba, Lajdová (vždy som ťa volal Tvojím dievčenským priezvisko, dobre vieš:) dokresľovalo Tvoju človečinu. Proste baba z Nitry, ktorá sa na nič nehrá. Ak treba, pošle kamoša slušne povedané do hája. Na druhej strane, vie aj podržať. Podať pomocnú ruku. Dať si s dotyčným, do depky padajúcim (či v nej sa už vyskytujúcim) priateľom, vínko, či aj čosi tvrdšie (samozrejme, vždy s mierou). Mňa si raz takto, spolu s Monikou a Anetou, s ktorými si bývala na „Šturáku“, obdarila knihou. Schopenhauera som dostal. Pamätáš? Aby som sa z depky dostal za pomoci rád od toho vyhláseného pesimistu? Nuž, aj to patrilo k originalite našej Zuzky. Či raz, keď si mi doslova s rehotom hovorila, ako ste prišli do kníhkupectva, všetky tri, a pýtali ste sa predavačky, že „či majú nového Bednára“. A ona, že prídem (akože ja so svojou knižnou novinkou) na pulty do týždňa, tovar skôr nebude. Boli sme naozaj super priatelia. Pozvala si ma na svoju svadbu s Vlastom. Ja som Vás oboch pozval na moju svadbu s Aďkou. Postupne, rokmi, síce naše kontakty už neboli také intenzívne. Ale vždy, keď sme sa stretli, si to bola stále Ty, mladá dobrá Zuzka. S ktorou sme si mali stále čo povedať. Stále... Zuza, ako som kondoloval Tvojej mamke, dojalo ma, že si ma pamätala ešte z Tvojej svadby a okamžite ma spoznala. „Jožko, prišiel si?“ spýtala sa potichu, cez slzy. Ja na to, že samozrejme. Rozlúčiť sa so ženou, dlhoročnou dobrou priateľkou, s ktorou mám toľko spoločných zážitkov, som pokladal za... Za čo vlastne? Za povinnosť? To nie. Za vyjadrenie úcty, potvrdenie priateľstva. To skôr. Aj keď, takéto rozlúčky riešiť v štyridsiatke, to je šialené. Ale aby si vedela, bol som aj trochu nahnevaný, že som o tom všetkom, čo si posledné mesiace prežívala, vôbec nevedel. Ale iba trochu, na Teba sa nedá dlho hnevať:)... Apropos, Zuzka, dúfam, že sa na tento text, tieto moje úprimné slová, budeš ako lektorka tvorivého písania pozerať zhovievavo. Bol som trochu v strese, v spomienke adresovanej Tebe chce byť človek dvojnásobne tvorivým:). Každopádne, keď sa raz tam hore stretneme, môžeme si ho prejsť ešte raz. Rád sa niečomu novému podučím. Mať talent na tvorivé písanie je totiž darom od Boha. Ty si ho dostala. Nepochybujem, že aj tam hore budeš mať určite kopec záujemcov o svoje služby... (tento text bude súčasťou spomienkovej knihy na novinárku, lektorku tvorivého písania a najmä úžasného človeka Zuzanu Čepičanovú)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?