Dedko

Od toho roku 1989 uplynulo dlhých 24 rokov. Takmer štvrťstoročie. Moja spomienka na starého otca (z otcovej strany) však stále žije. Tohto roku v júni by sa dožil stovky. Dobrák od kosti, ochotný nezištne pomôcť hocikomu, v hociktorú hodinu. Chlap ako sa patrí, vždy pevne stojaci za svojou rodinou. Chlap nielen silou svojho hlasu, ale aj úprimnosťou sĺz, ktoré občas zarosili jeho oči. Presvedčený národovec, napriek všetkému, čo sa počas jeho života premlelo vo „veľkom svete“. A takisto človek hlboko veriaci. Najmä pevná viera mu pomohla prežiť viaceré životné a osudové turbulencie. Väčšinu svojho času prežil v dedine pri Trnave, čítajúcej tak do 800 duší. Cez deň práca na družstve – či už ako traktorista, alebo ako vrátnik. Po práci druhá zmena na „otcovej“ roli. Vrátane nikdy nekončiacej starostlivosti o gazdovstvo. Svine, kačky, sliepky. Nepamätám si však, že by niekedy reptal na osud. Ktorý mu, pozerajúc sa cez optiku súčasnosti, nedovolil viac cestovať. Či viac mať. Vždy hovorieval, že človek, ak nenájde šťastie doma, či vo svojom vnútri, „za chotárom“ ho nikdy nenájde. A pokiaľ ide o majetok, mali s babkou vždy toľko, čo potrebovali, aby boli sebestační a prípadne aby pomohli rodine. Nie každé dieťa má to šťastie zažiť a najmä si aj užiť a čosi sa do života naučiť od svojich starých rodičov. Patrím medzi tých šťastlivcov. Jeden dedko síce zomrel, keď som mal ledva 5 rokov, na toho si pamätám iba hmlisto. Ale tento druhý, ku ktorému som ako chlapec prirodzene inklinoval, bol tým rozprávkovým deduškom. Ktorého strnisko na tvári driapalo tak strašne, ale na druhej strane tak úžasne. Ktorý mi vždy poskytol útočisko a ochranu, a to aj pred sebou samým. Ktorý bol príkladom múdreho človeka nie pre diplomy z univerzity (mal len ľudovú školu ukončenú), ale pre v každodennom živote uplatňovaný zdravý sedliacky rozum. Posledné roky, keď mu už zdravie až tak neslúžilo, sedával pri bránke vedúcej z dvora do záhrady, na viac už nemal síl. A keď sme dovnútra úrodu znášali, nám tú bránku otváral. Veľmi sme si tú jeho pomoc vážili. Ale až neskôr, keď pri bránke nikto nesedával. Keď dom osirel. Sme si do hĺbky uvedomili veľkosť a nenahraditeľnosť tohto človeka...