Keď sa nezmar živí mäskom...

Autor: Jozef Bednár | 4.8.2013 o 23:30 | Karma článku: 13,61 | Prečítané:  2722x

Ja viem, že tri roky je dlhá doba. Ale tie otázky. Tie myšlienky, čo bude s naším synom potom, ako ukončí základnú školu, mi občas hlavou prebehnú aj teraz. A s pribúdajúcimi mesiacmi budú čoraz častejšie. Zostane Marek po základnej škole už doma? Ale čo by robil? Alebo sa nám podarí pokračovať v nejakej forme integrácie aj na strednej škole? Zvládol by ju? Nebolo by to už nad jeho sily?

Napriek nespornému progresu nášho syna za posledné roky, počas ktorých sa mu podarilo nielen úspešne sa integrovať do bežnej základnej školy. Ale aj pokračovať v rozvíjaní ďalších voľno časových aktivít ako spoločenský tanec či krasokorčuľovanie. Či prehlbovať svoju sociálnu integráciu. Napriek všetkým pozitívnym správam, zostávame realistami. Ako nás poznám, v žiadnom prípade nám nehrozí, že by sme mali začať lietať v oblakoch. Majov problém sa v súčasnosti ľuďom zvonka možno nezdá akútny. Ale pre nás rodičov, pre Maja ľudí najbližších, ten ťažší kríž každý deň ukazuje svoju silu. Je pomerne ťažký. Áno, Majo sa napríklad naučil (u autistov vonkoncom nie typický jav) prejavovať zmysel pre humor. A ho to celkom aj baví, byť vtipný. Ako na hodine biológie v škole, keď sa prihlásil, sám od seba, na otázku, čím sa živí nezmar hnedý. Učiteľka by ho inak s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolala. Ale ako nám Majova asistentka neskôr prezradila, keďže sa nikto na učiteľkinu výzvu neprihlásil, Majova ruka vyletela hore. Hoci ani on nevedel. A tak odpovedal, vediac, čo príde, že „nezmar sa živí mäskom“. Na čo samozrejme nasledoval smiech všetkých spolužiakov. A Majo si svoj vtip, podľa asistentky, aj dokonale užíval:). Áno, Majo sa učí aj napodobňovaním. Ako naposledy na krste Martinky, kedy si po mojom príhovore zobral slovo on. Začal oslovením „vážení prítomní“ a pokračoval chvíľu naozaj k veci, hoci trochu svojskými vetnými konštrukciami. Hlavne, že to bolo úprimné a zo srdca. Áno, Majko stále neskutočne napreduje. Ak by ho teraz videl niekto, kto ho naposledy videl povedzme niekedy v roku 2005, padol by na zadok od úžasu nad tým, čo sme z neho vycepovali. Čo zo seba vydoloval on sám. Ideme, veľakrát síce len intuitívne, stále drzo dopredu. S vedomím, že strop nás tam niekde už vyzývavo čaká. Ale koho z tých takzvaných normálnych ľudí nečaká? A čo s Majkom, naším nezmarom, po základnej škole? Úprimne – v tejto chvíli nevieme. Netušíme. Ale raz odpoveď na túto otázku zistíme...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?