Od soboty dôchodcom

Autor: Jozef Bednár | 5.12.2013 o 16:55 | (upravené 5.12.2013 o 17:09) Karma článku: 11,37 | Prečítané:  1402x

Zajtra ešte poslednýkrát tam, kde prežil 20 rokov svojho života. Lojalita v tomto svete pomaly už nevídaná. Vážil si príležitosť, ktorú mu pred toľkými rokmi (veru, utieklo to) dali. A po celý čas odvádzal na svojom mieste maximum. Prišiel ale čas rozlúčiť sa...

Budem úprimný, prehováral som ešte otca, aby nekončil. Ale on už bol rozhodnutý. Aj keby sa s ním nechceli v práci sami rozlúčiť (urobili to veľmi slušne, s poďakovaním za všetky tie roky, ktoré svojej práci venoval), mal pocit, že stačilo. Respektíve ten pocit aj má. Napriek tomu, že ho mali v práci radi. Napriek tomu, že vždy odvádzal poctivú prácu a nikdy v nej nemal vážnejší problém. Mám pocit, že sa rozhodol odísť na vrchole síl. Aj keď ako 64-ročný chlap do starého železa ešte vonkoncom nepatrí. Pamätám si na to obdobie, keď ho prijali do spoločnosti, ktorej bol verný dve desaťročia. Prvé štyri roky po revolúcii trošku tápal so zamestnaním. Najmä vtedy, keď v Trnave skončil Agrostav a on sa ako ledva štyridsaťročný musel nutne obzerať po niečom, aby zabezpečil obživu pre rodinu. Pripadal si vtedy často starý (hm, relativita v praxi – aj mne vtedy ako 41-ročný pripadal starý. Teraz mám ja sám 41 a veru toto nie je zďaleka vek starého človeka:). Vedel, že jeho deficitom je, že nemá vysokú školu. A aj to, že nevedel dobre cudzie jazyky. Ale zaprel sa. Zabojoval. Nuž a keď inak nedalo, istý čas robil aj na stavbách, ako murár. Hľadal šťastie aj v pracovnej oblasti. Klopal na pomyselnú bránu. Neúnavne. A to šťastie v práci nakoniec aj prišlo. Keď nastúpil, myslím, že to bola firma vlastnená slovenským subjektom. Keď končí, je to už dlhé roky firma nadnárodná. Nezľakol sa množstva zmien, ktorými jeho zamestnávateľ za ten čas prešiel. Vždy, nech sa dialo čokoľvek, si (aj v práci) udržiaval tak očisťujúci zmysel pre humor. Aj za ten ho kolegovia (a najmä kolegyne:) mali veľmi radi. Nečudo. Ak nás niekto dokáže rozosmiať, otvára si tým brány k našim srdciam. „Juchúú, deduš už nebude chodiť do práce a bude mať na nás viac času!“ zvýskla po tom, ako sme jej prezradili správu o dedušovi, Barborka. Dúfam, že prechodom medzi dôchodcov nestratí ocino svoju vitalitu a činorodosť. Jeho vnučky a vnuci h milujú, keď ich občas prevezie na svojom skútri. Keď ich škriabe strniskom, ktoré si niekedy pestuje na tvári. Keď sa s nimi hrá a blázni, ako by bol ich rovesníkom. Alebo keď ich, tak ako obvykle, berie na výlety po slovenských hradoch a zámkoch., či do slovenských hôr... Nuda nášmu dedušovi veru nehrozí ani na dôchodku:).
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?