Plač po vlastivede

Autor: Jozef Bednár | 18.1.2014 o 9:37 | (upravené 18.1.2014 o 9:43) Karma článku: 13,03 | Prečítané:  2008x

„Barborka, držím Ti palce, aby si zvládla odpoveď na vlastivede. Si naučená, vieš všetko čo treba. A pamätaj - budem pri Tebe vždy stáť, aj s maminou, aj keby to nevyšlo a mala by si na polročnom vysvedčení sólovú dvojku z vlastivedy," povzbudzujem dcérku ráno pred odchodom do školy.

„Veď v druhom polroku by si si ju opravila. Už som Ti viackrát spomínal, že aj ja som mal na základnej v štvrtej na polroku sólovú dvojku z výtvarnej," dodávam s úsmevom. Aj bez jej pohľadu, v ktorom čítam menší strach, by som volil podobné povzbudivé slová. Barborka je zodpovedné dievča, ktoré aj vďaka autizmu u brata a svojim zdravotným problémom dospieva možno trošku rýchlejšie. Ale napriek všetkým vonkajším vplyvom, respektíve práve vďaka nim, je vnútri citlivou a senzitívnou osôbkou. Tlak na výkon sa aj v jej živote bude postupom času stále zvyšovať. Žijeme jednoducho v takej dobe, ktorá z úspechu robí nezdravo adorovanú modlu a z neúspechu fatálne pôsobiaceho strašiaka. O to viac preto bude aj v budúcnosti potrebovať podporu, že aj keby jej niečo nevyšlo, budeme minimálne my rodičia, ako jej najbližšie osoby, stáť pri nej. Aj cez takúto podporu od najbližších si človek buduje či posilňuje svoje sebavedomie. Seba-dôvera. Seba-vedomie. Z týchto slov sa občas takisto robia pomaly nežiaduce slová a strašiaci, aj keď zdravé seba-vedomie (naschváľ píšem cez pomlčku) je nenahraditeľné, pretože bez seba akceptácie je limitované aj naše ďalšie pôsobenie v živote. Veď biblické "miluj blížneho svojho ako seba samého" platí a bude platiť na veky vekov. Ak neakceptujeme samých seba, ak si nedôverujeme, ako môzeme akceptovať druhých? Ako môžeme druhým dôverovať? Popoludní po skúšaní z vlastivedy čaká manželka Barborku pred školou, aby ju odviezla do ľudovej školy umenia na teóriu. Barborka prichádza plačúc, slzy ako hrach jej stekajú po tvári... „Barborka, čo je? Nevyšla Ti tá vlastiveda?" pýta sa jej, aby ju v prípade, že sa jej vlastivedu nepodarilo vytiahnuť na jednotku, upokojila. „Nie, mami, mám jednotku. Ale pani učiteľka, ktorá nás pred rokom učila angličtinu, zomrela," plač ju neprestáva zadúšať. Neskôr sme sa dozvedeli, že pani učiteľka mala iba 44 rokov. Takto mladí ľudia, ešte s neplnoletými deťmi, by nemali zomierať... Ale aj tento smutný záver dňa akoby mal niečo symbolizovať. Ako povedal jeden múdry človek, "nič sa nemá brať smrteľne vážne, pretože na konci všetkého je aj tak iba len - smrť". Pokiaľ žijeme, všetko sa dá opraviť. Vzťahy. City. O známkach v škole nehovoriac. A nič netreba zbytočne odkladať. Prejavené (po)city sa nielenže nám vrátia, ale najmä pomôžu druhej osobe.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?