„Generálny“ ma nazval nechtiac sviniarom. Odpustil som mu okamžite

Autor: Jozef Bednár | 24.1.2014 o 17:04 | (upravené 25.1.2014 o 7:37) Karma článku: 16,93 | Prečítané:  7975x

„Ty sviniar!“ hovorí mi len tak z ničoho nič pri raňajkách. Žiadny dôvod. Nič. Ťahám ho za to za uši. „To čo robíš?“ pýta sa. „To čo bolo? To mi ako hovoríš?“ pýtam sa skôr ja jeho. „Prepáč, už budem dobrý, už Ti nebudem hovoriť sviniar,“ odpovedá. A objíma ma. Odpúšťam, už po tisíci raz. Viem, že to tak nemyslel. Na druhej strane mu zakaždým dávam najavo, že takéto slová nie sú prípustné. To si musí uvedomiť.

Uvedená príhoda z tohto týždňa dokumentuje tlak, ktorý asi každodenné prežíva väčšina rodín s autistickým členom. Je to život plný neistoty. Život plný limitov a obmedzení, ktoré idú ruka v ruke s touto inakosťou, či si to človek priznáva, alebo nie. Život plný otázok a pochybností, či človek postupuje dobre a zvláda všetky neštandardné veci, ktoré život s autizmom prináša. Akonáhle sa totiž autizmus u dieťaťa objaví, akonáhle je diagnostikovaný, nič už nebude také, ako bývalo. Respektíve sa väčšina vecí a udalostí v živote rodiny začne vymykať bežnému štandardu. Zabudnite na normálnu konverzáciu s takýmto dieťaťom. Ak vôbec začne rozprávať, bude to atypické rozprávanie, atypická konverzácia plná barličiek a na prvé počutie plná nesúvisiacich slov. Konverzácia, na ktorú treba veľa trpezlivosti, veľa energie. Konverzácia, ktorá človeka učí počúvať. A učí ho aj pokore. Napriek všetkým problémom, treba sa o ňu pokúšať. Aj keď sa skáče z témy na tému. Aj keď je to reč čudná. Práve reč však otvára brány ku kvalitnejšiemu životu. Zabudnite na zvládanie pretlaku emócií zo strany autistu. Viem, že aj tzv. bežný jedinec s tým môže mať problém. U autistov to však býva problém vypuklejší. Treba sa naučiť, že ak vás náhodou syn nazve sviniarom, že to tak nemyslí. Ani keď vás možno jemne trochu zbije. Či na vás nakričí. Každý autista je iný. Ale v tomto sú si autisti podobní. Chcú, a aj potrebujú ľudský kontakt. Len to niekedy nevedia dať tak „normálne“ najavo. Napriek všetkému, treba im neustále prejavovať lásku a učiť ich otvárať sa pozitívnym emóciám. Kľúč k srdcu otvára tiež ďalšie dôležité brány u človeka. S autizmom zabudnite na život bežnej rodiny. Autista je ako neriadená strela, najmä mimo domova, mimo svojho sveta. V takom kostole, na verejnom priestranstve či v reštaurácii, treba neustále kontrolovať, čo robí, či nerobí. Či je jeho sociálna komunikácia v norme. Pretože nie každý z tzv. „zdravej“ populácie má dostatok pochopenia a empatie pre (neškodné) sociálne výstrelky. My na Slovensku veľmi radi nálepkujeme. A takéto deti potom často dostávajú nálepku „neposlušné“. Napriek všetkému, treba s nimi neustále chodiť von a pokúšať sa o ich čo najväčšiu integráciu. Pomôže to nielen im. Ale aj nám, „zdravým“. S autistom zabudnite aj na klasiku tzv. bežnej rodiny pri výletoch. Pri návšteve ZOO sme po 10 minútach museli zakotviť v stánku s občerstvením, „generálny“ chcel kofolu s hranolkami. A bol koniec záujmu o zvieratká. Aj keď sme zoologickú prešli nakoniec takmer celú, chcel to mať čím skôr za sebou a tak to nebola prechádzka, ale „beh“. Ak by nebol, jačal by a aj tak by bol z toho nervák. Podobné zážitky sme mali prvýkrát na hokeji. Či na futbale. Múzeá či galérie – tam sme to radšej ani neskúšali. Zatiaľ. Ale v takom divadle už bol viackrát, dokonca aj na koncerte operných spevákov. Napriek všetkému, treba naše decká ťahať aj na výlety. Treba ich učiť aj kultúre. Snažiť sa o aktívne prežívanie voľného času. Zvyknú si. Aspoň trošku. Nášho Maja poslednýkrát na hokeji už zaujímali aj hráči, nielen kofola a klobáska počas prestávky. Aj keď zo zápasu mal teda ešte riadny „hokej“. Na záver jeden mýtus o autistoch. Vraj nevedia city, emócie prejavovať. Áno, je to problém u viacerých. Ale vedia sa to naučiť. Keď Maja odprevádzam do školy a on mi ešte z prvého poschodia zakýva a spontánne zakričí, že ma ľúbi. Keď Majo odchádzal prvýkrát do školy v prírode a v autobuse sa rozplakal, že mu budem chýbať. V takýchto chvíľach si človek uvedomuje, že krása života je skrytá v detailoch. A ani autizmus jej nemusí zabrániť prejaviť sa... P.S.: V sobotu ide Majo na lyžovačku s triedou zo základnej školy. Už týždeň mi hovorí pred spaním, ako mu budem chýbať na Krahuliach. Zajtra ale asi radšej zostanem doma strážiť Martinku a nechám len Aďu, aby ho išla k autobusu vyprevadiť. Bojím sa, že sa aj ja rozplačem. Bude chýbať, generálny...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?