Chlapi sa nebozkávajú, chlapi si podávajú ruky?

Autor: Jozef Bednár | 27.5.2014 o 10:28 | Karma článku: 11,39 | Prečítané:  3208x

  „Oci, ako hovorí babina deduškovi, keď jej chce deduš prepnúť Šláger, aby mohol na inom programe pozerať Ligu majstrov?“ spýtal sa ma (zatiaľ) naposledy včera Marek. A strašne sa už dopredu tešil nielen na moju odpoveď, ale aj ďalšiu fabuláciu rozhovoru starých rodičov z mojej strany. Opretú o ich reálne emotívne debaty, ktoré Majo miluje a vždy mu vyčarujú úsmev na tvári. Najmä keď sú v ich rodnej, tvrdej „dubofčine“.

Jožko, a to jako ani nemóžem chvílu kukat ludovky? To mosíš furt fodbal kukat?“ hovorím Majkovi  babičkinu potenciálnu repliku.

„Tati, a čo na to povie deduško babine?“

„Zuzka, a to jako si nemóžem ani fodbal kuknút? Šak to je Liga majstrou. Ty móžeš pesničky kukat furt, ale tento fodbal je ráz za čas!“

„A ako povie babina deduškovi?“

„Jožko, to mi nehovor ani ze srandy. Ja nebudem kukat jak sa za lobdu nahánajú. Pójdem radšej spat.“

„A ako povie deduš babine?“

„To se mnu ani hore nebudeš? To tu nemóžme spolu sedzet a vyprávat sa?“

Ešte raz – nie, presne takto tie rozhovory neprebiehajú. Sú to moje výmysly „z hrdla“ (tak hovorí Barča aj rozprávkam ktoré si vymýšľam – „rozprávky z hrdla“). Pointa je v tvrdom nárečí (hoci naši tvrdo rozprávajú naozaj len v súkromí:). A musím tie repliky hovoriť ja. Jednoducho autistický stereotyp zo strany Maja. Pričom po každej replike začne mávať rukami a šepkať si pasáže z povedaného. Pozerajúc sa do stratena...

Témy rozhovor babičky s deduškom dokáže aj variovať. V talóne má ešte tak dve – tri najobľúbenejšie. Ako sa rozprávali na výlete v Tatrách, kedy deduš budil vnučky a vnukov na raňajky („šak nestihneme ten Kriván, čo tam na Vánoce dójdeme?“) a babina ich ešte chcela nechať, aby si pospali („nechaj dzeci ne si pospá, šak sú prázdniny“). Alebo o tom, ako deduš zablúdil, keď sme sa mali spolu všetci na jednej narodeninovej oslave v reštaurácii stretnúť...

„Ocinko, ako vtedy povedala babička deduškovi?“

„Jožko, šak čo si pozor nedával, dze odbočit. Kedy tam dójdeme, o pólnoci? Dzeci nás budú moset čakat!“

„A ako povedal deduško babičke?“

„Zuzka, šak si ma mohla lepšé naviguvat, teraz moc múdruješ. Ja nemosím šoféruvat, ket sceš ma vystrjédaj!“

Nezainteresovaný si možno povie, že to musí byť celkom sranda. Áno, môže to byť zábavné, raz. Dvakrát za deň. Ale keď ma (zaujímavé, že polovičku nie – na ňu má iné zbrane:) Majo takto tlačí desať a viackrát za deň, naozaj to je na Pezinok.

„Ááále, poslednýkrát. A už potom nie, sľubujem, ocinko,“ zvykne prosiť. A neskôr aj tlačiť. Že nemám sa s ním rozprávať týmto spôsobom a mám sa snažiť o normálny rozhovor? Veď sa aj snažím. A nie vždy sú témou takéto fabulácie. Bývajú aj iné. Keď sa pýta, v pohode aj cudzích ľudí: „A chlapi sa nebozkávajú, chlapi si podávajú ruky, že?“ (pričom hneď objekt rozhovoru objíme a bozká na líčko:-), respektíve: „A máš iphone 5?“ (a keď mu ho druhá strana podá, do pár minút ho dokáže preinštalovať:).

Sme radi, že Majo rozpráva. Bezpochyby. Veľa autistov nerozpráva vôbec... A sú situácie, kedy komunikuje (takmer) normálne. Najmä v škole, kde sme ho spolu s učiteľkami a asistentkami naučili, že v triede sa musí slušne správať a (v rámci možností) kontrolovať. A on teda autority vonku rešpektuje, niekedy sa nám zdá, že viac ako nás doma. Najmä doma nám niekedy ale nervy dokáže šponovať až na prasknutie. Ale vždy doteraz sme to nejako s polovičkou zvládli. Aj preto, že keď už je toho naozaj „cez čiaru“, Majo akoby sám zatiahne ručnú brzdu a povie: „To som nebol ja, mrzí ma to. Už chcem byť dobrý.“

No neodpustili by ste mu, našej čistej duši? Najmä ak by ste dobre vedeli. Že „to“ naozaj nebol on?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?