Keď mal Majo štyri – päť rokov, takmer ešte nerozprával. A to, čo povedal, bolo často typické skôr pre echoláliu. Pár slov, opakujúcich po druhom. Nič viac. Napriek tomu si už vtedy budoval istú (musím povedať, že šikovnú) verbálnu obranu, ktorou sa snažil odpovedať na naše karhajúce pohľady a slová.
„To nič, to sa stáva,“ taká bývala jeho najslávnejšia replika. PR talent medzi autistami už od útleho veku:). Prípadne ešte celú vinu a následnú kritiku akoby prenášal na Filipa. Imaginárneho „Filipa“, na ktorého sa v takýchto chvíľach obracal. Akoby scénky vystrihnuté z Čistej duše. Neviem, ako ten „Filip“, žijúci v jeho predstavách, vyzeral. Každopádne ako „prišiel“, tak aj po čase „odišiel“.
Neskôr, keď sa odvrávaním či občasnou drzosťou začal Majo ponášať na svojich rovesníkov (zaujímavé, že v tomto ho autizmus brzdil len minimálne), svoju obranu postavil na „druhom Majovi“ prebývajúcom v ňom. Povedané slovami Rudolfa Fábryho, Marek sa našiel v názve básne „Ja je niekto iný“...
Nielen (napriek autizmu) silná sebareflexia po odznení jeho nevhodného správania či prejavu a našej (oprávnenej) kritike. Ale najmä ospravedlňujúce konštatovanie, že to nebol on. Že za to nemôže. A že už chce byť dobrý.
Raz sa ma moja mamina pýtala, ako reagujeme, keď Majo neposlúcha. Či zohľadňujeme vo vzťahu s ním jeho autizmus. Odpovedal som jej asi v tom duchu, že samozrejme, že autizmus determinuje naše správanie sa k synovi. Že potrebuje ešte viac lásky a povzbudenia ako „bežné“ deti a že to sa mu aj snažíme dávať. Ale, na druhej strane, ak niečo vyvedie, nevhodne zareaguje či je doslova drzý (respektíve, čo skúša v posledných mesiacoch - že sa zaháňa rukou na nás a občas aj, zatiaľ jemne, naznačí úder), potom je aj naša reakcia adekvátne rodičovská. Ako k „normálnemu“ dieťaťu. Pretože náš Majo napriek autizmu musí poznať, kde sú hranice. Veľmi jasne ich musí poznať. A tiež musí vedieť, čo je už, bez ohľadu na autizmus, prekročená čiara. Ak by sme mu všetko tolerovali, nielen v minulosti, ale aj teraz, keď už má 70-80 kilogramov, vymklo by sa nám to z rúk.
Zažili sme situácie, kedy musela byť k agresívnemu autistovi zavolaná záchranka a chalanisko vo veku a váhe nášho Maja musel dostať upokojujúcu injekciu. Viem, že takúto situáciu z našich životov nedokážeme úplne vylúčiť. Ale robíme všetko pre to s polovičkou, aby sme eliminovali riziko jej objavenia...Preto Maja zahŕňame tou pravou, skutočnou, bezhraničnou rodičovskou láskou (ako dve naše ďalšie deti). A zároveň dokážeme byť aj dostatočne prísni. Autizmus – neautizmus.
Majove reakcie nás presviedčajú, že robíme dobre. Že si chalanisko dobre uvedomuje, hoc aj ex post, že za vystrájanie ho čaká zdvihnutý prst a ak treba, aj vážne mienené pokarhanie a výstraha. On už veľmi dobre vie, aké slová na jeho adresu najlepšie zaberajú...