Napriek tomu, že som predtým v rodine aj medzi priateľmi viac či menej dával najavo (aspoň navonok) vlastné vyrovnanie sa s autizmom. Napriek tomu, že som sa po prvotnom knokaute (spolu s polovičkou) dokázal postaviť na nohy a namiesto sĺz bojoval. Napriek tomu, že som tvrdil, že som autizmus prijal, akceptoval. Sebakraticky teraz priznávam, nebolo to celkom tak. Priznávam, že som nebol taký silný ako moja manželka. Aj keď som sa snažil pôsobiť v pohode, vnútorne som trpel. Tá často až odporná inakosť (áno, tak som si ju definoval) ma gniavila, nedala mi dýchať. Budila ma zo sna. Bola pôvodcom mojich vnútorných neuróz. O ktorých som dlho nikomu nerozprával. Ani manželke. Aby som nevyzeral ako slaboch? Neviem. Možno som mal pocit, že správny chlap je silný chlap. A nemá nárok na obavy či strach. Nech aj stromy padajú...
Veru, mýlil som sa. Práve tento môj postoj totiž s najväčšou pravdepodobnosťou pred 6 rokmi „odpálil“ moju štítnu žľazu. Doktori sa vtedy pomaly obávali už najhoršieho. A stál aj pred inými mojimi zdravotnými problémami.
Takže na prvý pohľad som predstavoval silného otca rodiny, ktorého ani autizmus nezlomil. Otca rodiny, ktorého ťažší kríž aj s manželkou a deťmi ešte viac po jeho prijatí spojil, aby spolu ten kríž niesli aspoň o niečo ľahšie. To všetko bola a stál aj je pravda. Ale vnútorne tam vtedy bol môj sústavný boj. Boj plný obáv, prehnanej úzkosti a strachu. Normálna vec? Možno hej. Len som sa s ňou nikomu, ani najbližším, nezdôveroval. Držal som to vo vnútri. A keďže o tom nikto nevedel, nemohol mi ani pomôcť. Nuž a ono to zdravotne postupne eskalovalo a nerobilo dobrotu.
Chvalabohu, spomínané zdravotné problémy ma pred rokmi prebudili. Nie z môjho postoja k rodine. Ale z môjho postoja k samému sebe. Uvedomil som si, že ak sa aj vnútorne nevyrovnám s autizmom. Ak nezmením vlastné vnútorné nastavenie. Potom sa, skôr či neskôr, nevyhnem riziku vážnejšieho zdravotného problému, ktorý by ma v takom prípade veru nadlho zastavil. Ak nie definitívne. A potom by mohlo byť na ten kríž v rodine o jedného človeka menej. Čo by veru nepomohlo.
Napriek tomu, že to tak prostredníctvom mojich blogov či statusov na sociálnej sieti možno nevyzeralo. Ale až tento rok, po viac ako 13 rokoch, čo sa boríme s autizmom u nášho prvorodeného syna, som sa najmä vnútorným prežívaním definitívne dostal na úroveň, ktorú spomínam.
Cesta k samému sebe je jedna z najťažších. Nie je ľahká a dá sa na nej stratiť. Ale s pomocou blízkych a s vnútorným pokojom na nej hádam vydržím.
Veď rozdané karty osudom človek nezmení. Ale chvalabohu, už som ich aspoň prijal...
