Ako Mikuláš moju dcérku o čižmičku „obral“

Autor: Jozef Bednár | 11.12.2014 o 17:15 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  1872x

Všetky šťastné rodiny sú si podobné, ale každá nešťastná je nešťastná svojím spôsobom, napísal svojho času Tolstoj v Anne Kareninovej. Podobne možno vnímať aj prípadnú parafrázu uvedeného výroku. A síce že "všetky nevystresované rodiny sú si podobné, ale každá vystresovaná je vystresovaná svojím spôsobom". Aj príbehy našej päťčlennej famílie potvrdzujú pravdivosť spomenutej parafrázy. Naposledy napríklad na vianočných trhoch v našom mestečku...

„Decká, ak chcete vidieť Mikuláša, pohnite sa láskavo. Ocino, a Ty tiež pohni kostrou a choď už konečne vytiahnuť auto," rozdáva pokyny naša, spravodlivo energická, mamina. Nástenné hodiny ukazujú už takmer štvrť na štyri. Uvedomujem si, že keďže Mikuláš mal prísť na trhy o tretej, že po našom prípade už bude - preč.

Ale polovička nechce hodiť flintu do žita. Nie pre 15-ročného Maja či 9-ročnú Barborku. Tí (najmä Barča) by namiesto Mikuláša skôr Kristínu na trhoch privítali. Ale chce premiérovo ukázať Mikuláša ani nie 1,5 ročnej našej najmladšej Martinke. Verbálne promo tej čudesnej bytosti (myslím Mikuláša:), ktorá sa sympatie detí snaží získať nezdravými sladkosťami,  robíme pred Maťkou aj ja, ale tá zjavne má vnímanie slova Mikuláš uložené ešte stále v hlbokom nevedomí. Žiadna emócia v jej tvári, ani čert by ňou nehol. Až olovrant na stole, rozmixované ovocie, vyvolá na jej tvári záujem. Rýchlo sa naje (keďže sa ponáhľame, za pomoci manželky – kŕmievam aj ja, ale vtedy to trvá dlhšie:), dokončíme balenie (ako viacdetná rodina s malým krpcom si opäť raz nevieme zvyknúť na nekonečné balenie, ktoré nás tak vždy prekvapí – veď aj keď ideme len na také trhy, najmä plienky musia byť aj do rezervy, takisto jedlo, kočík, čaj, bábika atď.) a hor sa okoštovať vianočné dobroty.

Na trhoch bolo sychravo. Pršalo. Počasie evokujúce skôr dušičkové, ako vianočné trhy (na dušičkových by však cigánska tak nechutila). Ale aj tak sa rodiny podobné našej vybrali otestovať si svoje nervy do davu človečenstva, snažiaceho vychutnávať si advent od začiatku plnými dúškami (mnohí aj dúškami vareného vína či niečoho ostrého na zahriatie).  

„Kam to zase ideš? Hovorila som Ti, nepúšťaj sa ma. Ani Boh Ťa tu nenájde! Keď sa obleješ, ani mi nechoď domov. Ani Boh to nevyperie, tú mastnotu! Nehovoril som Ti, že padneš? To jak teraz vypadáš? Zase sa musíš hádať? Nemáš už dosť toho vareného? Panebože, čo tu robíme? A kde sú decká? To len ja musím na ne dávať pozor?"

Nie, uvedené nie je prepis monológov našej maminy či mojej maličkosti. My sme celkom mierumilovní. I keď jednotlivé sekvencie môžu sem tam aj u nás zaznieť. Uvedené bol pokus o prepis niekoľkých verbálnych adventných chuťoviek, ktoré sa mi vdrali do uší tohto roku na trhoch nielen u nás, ale aj v Bratislave. Dav jednoducho robí svoje a zatláča často očakávanú adventnú náladu stresom a nervami. Keď sa k tomu pripočíta stý raz počuté biele Vianoce, tichá noc sa razom mení na vystresovanú a každý deň Vianoce minimálne v tú kritickú chvíľu zďaleka nehrozia.

Sila rodiny sa však ukáže práve vtedy, keď aj z takejto nervy drásajúcej situácie dokážu jej jednotliví členovia vykorčuľovať s úsmevom a najneskôr po návrate z trhov dokážu rodinnú atmosféru rýchlo vrátiť do klasickej a láskyplnej, takej, ako zvyčajne. A z toho, čo sa stalo, si potom robia akurát tak zábavu.

„Preboha, Maťka má len jednu topánku? Si normálny? To kde ste mohli stratiť jednu čižmu, veď mala tie čižmy na nohe!“ presne toto bol na zmieňovaných trhoch signál útoku nervov v našej rodinke. Pýtala sa manželka. Odpoveď čakala odo mňa, keďže som to bol ja, kto na rukách takmer celú hodinu a pol držal našu statočnú dcéru.

V danej chvíli som najskôr nepochopil, čo za surrealistickú otázku sa ma Aďa pýta. Ani mi nenapadlo, že nemáme čižmu. Až som sa pozrel na jednu z nôh a videl som len prsty v pančuškách. Presne ako v scéne z filmu S Tebou mě baví svět, keď si otcovia vyšli na túru s deťmi a až na hrebeni, brodiac sa snehom, prišli na to, že jedno z detí má papučky. My sme ani tú papučku na jednej z nôh nemali. A to Martinka už stála s nohou bez čižmy v mláke..

Otázka, čo som to mohol robiť a či som normálny, bola očakávaná a aj úplne legitímna. Čo sa teda stalo? Nuž, my sme toho Mikuláša nakoniec stihli. Aby sme si s Maťou vybojovali čo najlepšiu východiskovú pozíciu, po informácii, že ešte neprišiel, sme zaujali pozíciu pred pódiom. Na ktorom prebiehalo pomerne čudné a najmä dlhé divadlo na tému „anjeli v škole“. Keďže som nebol cieľovka, mňa to neoslovilo. A Maťu tiež len chvíľkami, ju by Spievankovo zaujalo, ale toto malo od Spievankova ďaleko. Strašne dlho to však trvalo, ja som pritom stále držal Maťu na rukách. Odpadnúť mi išli, tak ako dvom oteckom vedľa mňa, tiež s detičkami vo veku Maťky. Ale keďže za nami čakal dav, pripravený zaujať naše miesta, len tak sme nechceli ťažklo vybojované pozície pustiť. Rátali sme s tým, že Mikuláš príde na pódium. On však plány zmenil.

Asi po 45 minútach zrazu jedna z herečiek zahlásila, že Mikuláš je vedľa pódia. Najskôr nikto neveril. Ani tomu, že vôbec prišiel. Ani tomu, že je vedľa pódia. Bol tam záves, nič sme nevideli. Zareagovali sme, tak ako ostatní, až na zvýšený hlas danej, inak milej herečky. A nastal chaos.

Rodičia ledva držiaci svoje už dosť nervózne ratolesti na rukách. Trma – vrma. K tomu Mikuláša aby ste hľadali lupou, mal hádam 160 centimetrov a bradu z nejakej lepenky tak nedôveryhodnú, že Maťa ani náznakom o neho pohľadom nezavadila. Keďže však rozdával balíčky s dobrotami, už len za ten čas, čo som tam s dcérkou naňho čakal, som chcel aspoň jeden balíček pre všetky tri naše deti zobrať. Chvíľku to trvalo, bolo to dosť peklo. Keď som sa k Mikulášovi nakoniec pretlačil, už bol trochu nervózny a anjel volal na bodyguarda, aby poriešil tlačiacich sa rodičov s deťmi...

Keď sme sa z tej tlačenice s Maťkou nakoniec dostali, odfúkol som si. Dcérka si chcela trochu pobehať, tak som ju minútku nechal, kým k nám prišla polovička. S úsmevom som jej ukázal balíček. Pochválil som sa s tým balíčkom aj deťom. A vtedy zrak mojej manželky padol na Maťkine nohy...

P.S.: Čižmička sa nakoniec našla. V tom dave – chvalabohu, Mikuláš ju nikomu nedal ako darček. A hneď doma v ten večer sa už manželka na tom všetkom smiala. Že vraj typický môj príbeh. No neviem, čižmu sme predtým ešte nikdy nestratili...

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?