Aj v roku 2015 hráme ďalej

Autor: Jozef Bednár | 26.12.2014 o 23:27 | Karma článku: 8,20 | Prečítané:  1795x

Priznám sa bez mučenia. Oveľa bližšie sú mi Vianoce ako Silvester. Nielen príbehom, na ktorom sú postavené a ktorý mi je z pohľadu môjho vierovyznania blízky. Ale aj, či najmä preto, lebo nemám rád masové nútenie do veselosti a zábavy v posledný deň roku.  Prelom roka je pre mňa viac-menej len obyčajným dňom v kalendári. Kedy síce aj ja trochu rekapitulujem a plánujem. Ale posledné roky už bez tlaku na úsmev či dobrú náladu. Ak sa objavia, som rád. Ale ak aj nie, nehľadám ich. Ani moje okolie ma do toho nenúti. Skôr sa snažím o vnútorný pokoj. Akceptáciu prežitého. A reálny pohľad na prichádzajúce mesiace. Na budúcnosť, črtajúcu sa za rohom.

Nie možno, ale naisto má tento môj, skôr stoický pohľad na striedanie rokov, korene aj v synovom autizme. V tom čase (ak si dobre pamätám, bolo to v roku 2002), kedy bol u Maja potvrdený, padli viaceré moje sny. O tom, aký futbalista vyrastie z môjho syna. O tom, ako sa raz osamostatní. O tom, ako mi raz predstaví svoju nastávajúcu...Silvester 2002. Aký mohol byť rok 2002 pri pohľade späť? Veď to nám s manželkou 31.12.2001 predsa nikto neželal! Kto tam hore rozhodol o karte, ktorá nám bola pridelená? Prečo sa nespýtal na názor, či ju prijmeme? Či s ňou dokážeme vôbec hrať? Prečo sa nespýtal, akú kvalitu bude mať naša životná hra s touto kartou? Ako ovplyvní ďalšie karty, ktoré budeme neskôr dostávať? Či má tá hra pri tom všetkom zmysel?

Aké sme vlastne mohli mať priania v posledný deň roku 2002? Všetko dobré. Pevné zdravie. Šťastie...Pod rúškom autizmu sa tie slová teda ľahko nedolovali. Ani nám. Ani našim blízkym. Nie pre sebaľutovanie. Ale v hlbšom pohľade najmä pre aktuálne uvedomenie si krehkosti ľudského bytia, ľudského osudu, na vlastnom príbehu. Do akej miery dokážeme ovplyvniť naše životy? Môžeme mať vôbec nárok na šťastný život? Čo to je šťastný život? A čo keď samotný „šťastný“ život, ak by sa aj nejakým zázrakom podaril (myslené cez povrchovú prizmu úspechov v práci, peniaze či lásku), nie je tou najhlavnejšou ingredienciou na ceste k hľadaniu samého seba? Na ceste k dozrievaniu osobnosti človeka?

Samozrejme, priali sme sebe, blízkym či priateľom zdravie, šťastie, lásku aj na rok 2003. A rovnako v ďalších rokoch. Do tých vinšov sme sa však snažili zakódovať aj hlbšie posolstvá. Pokoj. Najmä ten vnútorný. Silu niesť kríž, nech sa udeje čokoľvek. Energiu vstať, keď človek padne. Naozajstnú lásku, aby sa prejavila najmä v ťažších časoch. Ktoré skôr, či neskôr prídu...

Po 14 rokoch sa na prežité pozerám s nadhľadom. A s vedomím, že to s tým autizmom tak malo byť. A že, presne tak ako tvrdí Richard Rohr, padnutím dole sme, spolu celá rodina, vzlietli postupne hore. Ten kríž mi vtedy ku šťastiu nechýbal. Aspoň som si to tak myslel. Ale teraz už chápem, že on už od začiatku na mňa čakal. Lebo to bola jedna z kariet, ktorú mal osud pre mňa, aj pre moju manželku, už dlho nachystanú. A špekulovať nad tým, čo by bolo,  keby nebola, nemá zmysel. Ona sa stala jedným z kamienkov našej súčasnej existencie. Našej viery. Našej lásky. Našej sily. Možno sa to niekomu bude zdať emočne či pózami presolené. Ale ak má človek niečo prežité, potom to aj tak cíti.

Jeden kamarát mi na citát o tom, že osud mieša karty, a my hráme, odpísal, že „aj v budúcom roku hráme ďalej“. Áno, o to presne ide. Hrať bez ohľadu na karty. Hrať so srdcom. Pretože kým hráme, žijeme...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?