Dávid a jeho mama

Autor: Jozef Bednár | 9.3.2016 o 16:24 | Karma článku: 10,12 | Prečítané:  1724x

„Dobrý deň, pán Bednár,“ oslovila ma večer po odchode z práce, cestou k autu. Stála pred výkladom jedného obchodu, spolu s mužom rovnakej výšky.

Ak by ma neoslovila, nevšimnem si ju. Nemal by som ani väčší dôvod sa pri nej zastaviť, dať sa s ňou do reči.  Veď anonymných uliciach Bratislavy sa človek nezvykne zdraviť s neznámymi ľuďmi. Ona ma ale zjavne poznala.

„Dobrý deň. Prepáčte, ale ja vás nepoznám,“ odpovedal  som na pozdrav. Na pár sekúnd sa na mňa uprene zahľadela. V jej očiach som videl únavu zmiešanú s pokorou a tiež s radosťou. Napriek tomu, že som ju nevedel zaradiť, jej vnútorná sila ma zastavila.

„Už sme vás tu párkrát videli, ale vždy ste sa niekam ponáhľali, preto som sa vám neprihovárala. Som rada, že dnes máte chvíľku čas. Čítam vaše blogy o autizme. Osobné príbehy s Majkom. My máme rovnaký osud, ako vy,“ prezradila. „Toto je Dávid, môj syn, autista. Má dvadsaťpäť rokov.“

Pozrel som sa na ňu. Prišlo mi to ľúto, že aj jej syn má autizmus. Zároveň ma potešilo, že aspoň trochu náš príbeh pomáha. Dávid si ma nevšímal. Pohľad mal uprený do diaľky, na holuby lietajúce ponad námestie.

„Ahoj Dávid.“ Akoby ma nepočul. Ani sa na mňa nepozrel. Až po chvíli sa stretli naše pohľady. Bez slova. Jeho oči aj ústa sa na mňa pekne usmiali. Ukázal na mňa prstom.  

Spýtal som sa ženy, čo robia v meste. „Bývame neďaleko Bratislavy. Syn chodí dvakrát do týždňa do školy. Okrem toho sa chodievame previezť do mesta, trošku sa poprechádzať. Aby sme mali nejaký program...Dávid, tento pán  patrí k tým málo ľuďom, ktorí nám rozumejú. Ktorí vedia, čo prežívame.“  

Chcel som ju ešte nejako povzbudiť. Aj jej syna. Hľadal som na to vhodné slová. Ale tie mi späť dovnútra zatláčali slzy. Videl som, že sa táto odvážna žena pasuje s osudom. Z jej slov sa mi však zdalo, že sú na svoj kríž so synom sami dvaja. Že nemá okolo seba veľa ľudí, ktorí ju dokážu podporiť. A to mi prišlo ešte viac ľúto...

Bolo to krátke, ale emočne veľmi silné stretnutie. Neviem, kam viedli ich ďalšie kroky. Dávid aj mama sa však určite nestratia. A dúfam, že ľudí, ktorí im rozumejú, bude v ich živote pribúdať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?