Sladký život

Autor: Jozef Bednár | 15.8.2016 o 17:32 | Karma článku: 13,35 | Prečítané:  4780x

„Mamička, mrzí ma, že som ťa ľúbil,“ povedal pred pár dňami polovičke syn Marek. Manželka, bez ohľadu na to, že tieto slová nečakala, ani brvou nehla. „Majko, to prečo maminke takto škaredo hovoríš?“ pýtam sa syna prísne.

„Nie, maminka, nemrzí ma to. Ty si moja mama na celý život a ja ťa ľúbim!“ okamžite koriguje svoje slová.

V júni oslávil už sedemnáste narodeniny. Vyšlo to na dovolenke v Chorvátsku. Bola aj torta. Tá je pre niekoho možno iba nepodstatným detailom, pre autistu však na narodeniny predstavuje základný emočný kameň celých osláv. Najmä ten rituál, ako ju čašníci prinášajú, tortovú horiacu pochodeň a začínajú pritom spievať  známu pieseň "Happy Birthday!". Na Brači ju spievala celá reštaurácia. V angličtine, nemčine, aj po chorvátsky. Celé sme to zaklincovali jej slovenskou verziou. Synátor žiaril šťastím a ešte dlho po návrate domov rozprával oduševnene rodine, viacerým priateľom, ale aj tým, ktorých nepozná o svojej veľkej, nezabudnuteľnej oslave. Sladký život a´la Majo. Nielen vďaka tej torte...

Sedemnásť rokov, to už je predsieň plnoletosti. Fúziky pod nosom stihli nabrať viac ako len jemné kontúry. Ešte sa neholíme, ale najneskôr Ježiško už holiaci strojček juniorovi určite prinesie.  Hlas prestal mutovať. Povaha už tiež neskáče tak, ako v minulosti. I keď excesy sa sem tam objavujú.

„Ty nie si môj otec. A buď ticho!“ počastoval ma prednedávnom. Viem, emočná turbulencia ako znak sedemnástich rokov prináša aj u takzvaných normálnych detí občasné, podobné verbálne výbuchy. A keďže autizmus takéto výbuchy mierne dynamizuje, snažíme sa ich výskyt minimalizovať. Preto na ne reagujeme zvýšeným prísunom lásky. Tak ako tomu bolo teraz.

„Majko, čo to bolo, zaslúži si ocko takéto slová?“ Tvárim sa naoko prísne. A ponúkam objatie. Jeho reakcia je okamžitá: „Prepáč ocko, už budem dobrý. Chcem, aby si sa o mňa staral. Aby sme sa každé ráno mojkali v postieľke.“

V septembri nastupuje na strednú školu. Chalanisko sa ide učiť za cukrára.  Nevybral si toto smerovanie sám. Ak by to bolo na ňom, vybral by si maximálne tak štúdium zdokonaľovania sa v PC hrách. V tom sa v ničom nelíši od iných neautistov. Ale sladkosti má rád. Tak možno ho chytí aj ich príprava. Ak by sa však v cukrárčine nenašiel, iné je dôležitejšie. Že bude najbližšie tri roky, ak Boh dá, integrovaný medzi tzv. zdravými ľuďmi. Medzi mladými ľuďmi, svojimi rovesníkmi. A že bude mať motiváciu niekam sa ďalej posúvať. Smerom k šťastiu.

Náš syn je stále v hre. Zostane v nej dovtedy, kým si bude veriť. A kým mu budú veriť ľudia okolo neho. Pre niekoho možno fráza. Pre rodičov výnimočného mladého muža rokmi overená pravda. Bez viery a aj lásky by nebol tam, kde je teraz. Viera a láska ho zachránili.

Sladký život je len čerešnička na torte.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Začali prešetrovať firmy, ktoré stavali dedinám futbalové ihriská

Projekty boli čiastočne financované z verejných prostriedkov poskytnutých Úradom vlády.

KULTÚRA

Moslimka nahnevala svoju komunitu. Playboy zverejnil jej fotku

Časopis prvýkrát v histórii zverejnil fotku dievčaťa s hidžábom.

ŽENA

Mauréry: Je naivné myslieť si, že vám jeden film zmení život

V kinách tento rok zažiarila ako svojrázna učiteľka.


Už ste čítali?