Teraz sa nemodlite, teraz sa chcem rozprávať

Autor: Jozef Bednár | 23.8.2016 o 17:34 | (upravené 23.8.2016 o 18:55) Karma článku: 10,42 | Prečítané:  2226x

V dedine bol známy ako vášnivý rybár, veľký vtipkár a hrdý otec troch krásnych dcér. Rodina preňho bola všetkým. Zo srandy hovorieval typickou bernolákovčinou, že: „Moja žena ju u nás minister vnútra, a já som minister venku.“

Ľúbil ju aj po rokoch. A veľmi si ju vážil. Za všetko, čo obetovala pre rodinu. Čo spolu obetovali pre rodinu. Doma mali veľké hospodárstvo, od ktorého sa nedalo len tak ľahko odísť, ani len na krátku dovolenku. A aj najmladšia dcéra, ktorú mali na tú dobu (narodila sa v roku 1950) v pokročilom veku (on už mal 43 rokov, žena 36), si pýtala svoje. Ešte že staršie dcéry, jedna sedemnásť a druhá dvanásťročná, ju už aj samé dokázali povarovať. Nedalo sa každý raz brať tú najmladšiu na pole či do záhrady.

Informácia, že má rakovinu žalúdka, zapôsobila ako šok. Blížili sa Vianoce roku Pána 1976. Nebolo vtedy zvykom informovať o ťažkých chorobách aj tých, ktorým boli diagnostikované. Milosrdná lož sa tomu hovorilo. Informácie väčšinou dostali len rodinní príslušníci. A pred blízkym, ktorého sa diagnóza doslova osudovo týkala, ich mali zatajovať. On však nebol, napriek tomu, že mu rodičia v čase jeho mladosti nemohli z finančných dôvodov dopriať adekvátne vzdelanie a že celý svoj život pracoval ako roľník, hlúpy. Veď ho vyšetrovali priamo na onkológii!

Cítil, že sa niečo deje. Tušil, že sa s ním niečo deje. Keď začali sily odchádzať. Keď ho už ani tie ryby neťahali k vode. Keď musel podstúpiť ťažkú operáciu a prišiel o žalúdok.

Tušil aj príchod definitívneho konca. Nejedol už niekoľko dní. Nemohol. Nekompromisne mu začali ubúdať aj posledné zvyšky síl. Jeho myseľ však zostávala stále bystrá.

V ten deň, bolo to akurát na Jozefa, 19.marca, povedal svojej žene, aby k nim zavolala všetky tri dcéry s rodinami. Prišli takmer okamžite. Keby nebolo tej choroby, pripili by si na jeho meniny. V ten deň však na oslavu menín nemyslel nikto.

Stretli sa podvečer, vo veľkej miestnosti, ktorá v rodičovskom dome slúžila ako kuchyňa a obývačka. Vonku už začala pomaly sadať tma. Dcéry ho pomaly uložili na matrace do stredu izby. Všetci si posadali okolo neho. Ticho poprosil, aby otvorili okno. Ťažko sa mu dýchalo. Z ulice bolo počuť kostolné zvony.

„Prečo zvonia?“ zašepkal.

„Je Jozefa, bude svätá omša,“ odpovedala mu žena.

„Bože, strašne rád by som šiel do kostola. Ale čo keď nemôžem.“

„Poďme sa modliť Litánie k svätému Jozefovi,“ navrhol niekto z rodiny.

„Nie, teraz sa nemodlite. Teraz sa chcem rozprávať. Modlite sa potom,“ odpovedal . Jeho hlas už bol slabý, ledva mu bolo rozumieť. Ale aj tým, čo a ako hovoril, ukazoval svojim najbližším, že človek dokáže byť silný v každom životnom okamihu. V úplne každom.

Tak ako chcel a ešte vládal, stihol sa rozlúčiť s každým. Najdojemnejšie so svojimi dcérami. Posledné slová venoval svojej žene...„Prosím ťa, nechovaj už nič. Choď medzi ľudí a ži.“

Mal som vtedy len päť rokov. Na ten silný príbeh si preto pamätám iba matne. Ale na odkaz môjho starého otca nezabudnem nikdy. Jeho charakter, viera, bezhraničná láska k rodine a vnútorná sila mi dávajú silu aj takmer po štyridsiatich rokoch.

                                                                                                                                                              

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

S kým sa križuje Robert Kaliňák?

Všade inde by už demisia ministra vnútra bola aj zabudnutá a nástupca dávno v úrade.


Už ste čítali?