Čo(mu) nás doteraz naučil synov autizmus

Autor: Jozef Bednár | 4.9.2016 o 23:18 | (upravené 5.9.2016 o 0:03) Karma článku: 11,75 | Prečítané:  6607x

Opakovane píšem, že autizmus u nášho prvorodeného syna vnímame s manželkou ako dar. A to nie danajský. Ide o dar, ktorý sa do našich životov, predovšetkým života nášho Mareka, dostal preto, aby nás niekam posunul.

Aj keď úplne na začiatku nás nemilo prekvapil. Nečakali sme ho. Zdal sa nám priťažký. Ale každým prežitým rokom čoraz intenzívnejšie vnímame jeho zmysel, jeho hodnotu.

Vďaka nemu sa posilnila naša viera. Obaja sme boli vo viere vychovaní. Ale roky s autizmom prispeli k jej prehĺbeniu. Určite to neplatí automaticky, že skúška posilňuje práve vieru. Vďakabohu, v našom prípade sa tak stalo. Každý človek má svoj kríž. A svoj si nesie aj každá rodina. Ak je však trošku ťažší, určite pomôže, keď ho pomáhajú niesť viacerí. Tá jeho ťarcha sa predsa len rovnomernejšie rozdelí. Čo iné nám najmä v časoch  potvrdenia autizmu mohlo pomôcť popri láske a nádeji, ak nie viera, že to všetko má zmysel? A že ak si my skúsime pomôcť, tak nám aj Boh pomôže?

Vďaka nemu sme sa stali silnejšími. Žiadna škola neučí človeka, ako zvládať životné výzvy. Najlepším učiteľom tohto "predmetu" je sám Najvyšší, ktorý rozhoduje, čo nás na našej ceste čaká. A jednotlivými výzvami testuje každého pútnika. Nič z tohto nie je o výhrach, ani o prehrách. Ide o náš príbeh, ktorý vytvárame. O príbeh, ktorý ak prijmeme, má potenciál inšpirovať druhých. Môže ale ísť aj o opakované prijímanie nášho príbehu a jeho častí. O opakované padanie a vstávanie. My v rodine sme za tie roky padli nespočetne veľakrát. Nielen my rodičia, ale aj naše deti, vrátane výnimočného syna. Po každom páde sme však dokázali vstať.

Vďaka nemu si viac vážime tie naozaj skutočné hodnoty v živote. Netvrdím, že na toto poznanie treba chorobu či vážny životný problém. Je určite množstvo ľudí, ktorí majú svoju hierarchiu životných hodnôt usporiadanú bez takýchto skúšok. Ale ak si človek prejde či prechádza aj slzavejším údolím, v ktorom jeho najbližšiemu natrvalo chýba tá najvzácnejšia vec v živote, a síce zdravie, potom si tie skutočné hodnoty váži omnoho viac. Áno, v živote ide najmä o zdravie. Ako sa hovorí, ak je zdravie, to ostatné príde samé. A popri zdraví stoja najvyššie v našom ponímaní viera, láska a rodina. Ostatné veci sú pominuteľné. Vrátane svetskej slávy. Ak by nám niekto povedal, že syn má nádej sa vyliečiť, ale ja musím ísť 10 rokov kanály kopať, pôjdem to robiť bez rozmýšľania. Manželka by ma určite podporila.

Vďaka nemu sme sa stali pokornejšími. Takisto nezovšeobecňujem, že pokora sa u jedinca nerozvinie bez skúsenosti s vážnejšou životnou skúškou. Ale platí, že ruke v ruke s prežitou či prežívanou životnou výzvou má väčšiu šancu sa rozvinúť. Pokora voči Bohu, ktorý má v rukách naše osudy a všetko, čo nám kladie do cesty, má svoj zmysel. Pokora voči druhým, ktorí majú svoje problémy. Pokora, ktorá mi pripomína moje nedostatky a učí ma nesúdiť druhých. Boli ľudia, ktorí nás odsudzovali za Majove nemiestne správanie, najmä keď bol mladší. Viem, nemohli vedieť. Ani ich nesúdime. Aj keď nás to často bolelo.

Vďaka nemu je náš vzťah pevnejší. Som presvedčený, že aj bez autizmu v rodine by sme s manželkou mali dobrý vzťah. Ale náročná skúška hneď na začiatku dobre preverila náš manželský sľub. V šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe. Keď človek manželský sľub skladá, vníma budúcnosť skôr v ružových farbách. A sľubuje možno akosi automaticky. Nemyslí na skúšky, ktoré ho čakajú. Skôr či neskôr. Preto, lebo život je o rovnováhe. V našom prípade tá doteraz najväčšia skúška prišla veľmi skoro. Poznáme páry, ktoré podobné skúšky nevydržali. Z rôznych príčin. My sme mali to šťastie, že nás prežité ťažšie časy posilnili. Ľúbime sa viac, ako na začiatku. A držíme pevne aj ako rodina, momentálne už päťčlenná.

Vďaka nemu sa často smejeme. Je to síce možno paradox, ale život s autizmom nás aj úsmevom naučil. Nepovedal by som predtým, aký vtipný dokáže byť autista ako náš Majo. A rovnako aj my sa na niektoré prežité životné okamihy, na ktorých sa autorsky spolupodieľal autizmus, pozeráme s odstupom času aj s humorom. Jedna známa sa ma počas počiatočného oťukávania s touto inakosťou spýtala, prečo si zo synovho autizmu robíme srandu. Odpovedal som, že my si z autizmu srandu nerobíme. Len že sa na život snažíme pozerať aj z tej vtipnejšej stránky. Je to niekedy smiech cez slzy, priznávam. Ale pomáha prežiť. A to je elixír života, ktorý z času na čas tiež potrebujeme.

Vďaka nemu sme sa naučili nevzdávať sa. Nevzdať sa neznamená zbaviť sa strachu. Ale ísť aj so strachom a úzkosťami ďalej. Pretože bez strachu či úzkosti to nejde. Musia však človeku slúžiť, nie mu škodiť. Nám sa podarilo sa s nimi skamarátiť. Aj vďaka nim sa nikdy nevzdávame. A to platí na všetkých členov rodiny. Na syna špeciálne. Ten rokmi zbúral negatívne prognózy, dopredu zbytočne úzko ohraničujúce jeho možnosti. Nemal pôvodne rozprávať. A on rozpráva. Nemal veľkú šancu na integráciu. A má za sebou úspešnú pätročnú integráciu v základnej škole. Momentálne ho čaká pokračovanie na strednej škole...

Autizmus nás toho naučil veľa. Najmä vďaka láske. Láska je ten najväčší dar aj v našej rodine. Bez nej by bolo márne naše snaženie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?