Kto za to môže?

Autor: Jozef Bednár | 16.10.2016 o 23:47 | Karma článku: 7,94 | Prečítané:  894x

Nedeľa sa pomaly chýli k záveru. Strávili sme ju rodinka pekne spolu. Doobeda najmä na omši a na bicykli, poobede na výlete. Bolo nám fajn.

Majko nás síce občas verbálne cvičil, tak ako to len on vie. Nebolo to ale nič, čo by sme nezvládli, na čo by sme za tie roky neboli zvyknutí. O to viac nás prekvapuje synova nečakaná a najmä prudká zmena nálady pred večerou.

Kričí na mňa ako zmyslov zbavený. Bez zjavnej príčiny. Pritom nikto mu nič zlé neurobil. Aj dnes sme sa mu takmer neustále venovali. Snažili sme sa mu pripraviť taký program, aby nemal čas nudiť sa a aby mu myseľ neulietavala tam, kam ani on sám nechce, aby chodila.

Spolu s manželkou sa ho pokúšame upokojiť. Sprvu márne. Nepomáha dobré slovo, ani objatie. Ťažko upokojovať, keď neviete, čo ho rozhodilo. Nemáme to ani ako zistiť. Takmer nás nepúšťa k slovu. Do nemoty opakuje niekoľko svojich verbálnych barličiek. Keď ho prerušíte, agresívne odpovie, že mu skáčete do reči. A ďalej napríklad kladie otázky, aký program budeme mať všetci o týždeň, dva či aj o mesiac.

Po prosbe, aby prestal kričať a skúsil dostať svoj autizmus pod kontrolu, búcha ma silno po ruke. Už som zvyknutý. Najmä ja bývam v takýchto chvíľach terčom jeho autistických amokov.

Vidím Martinku, ako sa trasie. Prvýkrát takto viditeľne reaguje na bratov výstup. „Čo je Maťka?" pýtam sa jej. „Bojím sa Majka," zašepká.

Toto je zbytočné ďalej rozpisovať. Kto nezažil, len ťažko pochopí takýto takmer každodenný tlak, ktorému čelíme. Protitlak ako odpoveď pritom nie je riešením. Majo by šiel ešte do väčšej vývrtky. Riešením je, okrem našej súdržnosti a neustálej viery v dobrý koniec, najmä opakované odpustenie a neutíchajúce prejavovanie lásky. Aj keď si človek mnohokrát pomyslí, že už viac nevydrží. Že už niet zásobníkov, z ktorých môže čerpať. Vždy nájde rezervy a kráča ďalej.

„Prepáč mi to, ocko, že som ťa tĺkol a hovoril som ti, že ťa nenávidím a nie si môj ocko. Že som bol na teba zlý. Ja za to nemôžem. Myslím, že už budem dobrý," povedal mi predtým, ako sme ho uložili spať.

Samozrejme, odpustil som mu. Tak ako mu odpustím ešte miliónkrát v budúcnosti. Viem, že on za to naozaj nemôže. Zaslúži si opakované odpustenie za všetko, čo nám dáva a čím robí život našej rodiny krajším a bohatším. Za to, že sa nikdy nevzdáva a bojuje o svoje miesto na slnku. Mraky raz za čas nás predsa nemôžu rozhádzať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?