Spolužiaci aj po 30 rokoch

Autor: Jozef Bednár | 17.10.2016 o 17:23 | Karma článku: 5,69 | Prečítané:  1265x

Väčšinu z nich som nevidel od roku 1986. Vtedy sme sa po skončení ôsmeho ročníka základnej školy rozleteli na všetky svetové strany. Zišli sme si z očí, zišli sme si vo veľkej miere aj z mysle.  

A to až do augusta tohto roka. Vtedy som dostal správu od istej Anky, že chce robiť stretávku a zháňa kontakty. Túto Anku mám síce medzi priateľmi na facebooku, ale v prvej chvíli mi tá naša školská väzba nedošla..
„Ahoj. Stretávku z gympla? My sme ale neboli spolužiaci, či? Ak sa mýlim, ospravedlňujem sa. Ale myslím si, že nie, ja som bol asi ročník vyššie," odpísal som jej sebavedomo, presvedčený, že sa mýli. Veď ani jej priezvisko mi nič nehovorilo...
„Zo základnej..." nedala sa. A mne až vtedy došlo, že aj keď mi jej priezvisko nič nevraví, že to zároveň nič neznamená.
„Zo základnej? A čia si bola za slobodna?"
Jej "staré" priezvisko sa mi z nevedomia vynorilo okamžite.

Nakoniec sa to Anke podarilo. Ešte spolu s dvomi ďalšími spolužiačkami sa im podarilo dať nás po dlhočiznom čase dokopy. Prišlo osemnásť deciek z tridsaťdva. Slušné.

„Môžeš si prosím zobrať na starosť úvodný príhovor?" poprosila ma pár dní pred stretávkou.
„Anka, nevedel som zaradiť teba, bojím sa, že ani na stretávke pár spolužiakov minimálne na prvý pohľad nespoznám. Nemal by prípitok predniesť niekto s lepšou pamäťou?" použijúc sebe vlastnú sebairóniu, pokúsil som sa presmerovať túto bezpochyby milú povinnosť na dakoho iného.
Márne. Vraj im to s Ivanou a Janou, organizačným výborom, logicky vyšlo na mňa...

Bál som sa zbytočne, poznal som v ten večer každého. Nikoho som nemusel opätovne spoznávať. Veľký rešpekt som však mal z toho príhovoru. Nechcel som tú moju reč spolužiačkam, spolužiakom a učiteľom nechať len vo formálnej rovine, že "ďakujem, že ste prišli a na zdravie". Chcel som im povedať o čosi viac. Ale čo presne by to malo byť, aby človek nevyznel zle? Aby bol aspoň trochu pochopený? Pochopia ma po toľkých rokoch? Otázok v hlave premávalo veľa. Roky sme síce spolu drali školské lavice, ale predsa, tridsať rokov je tridsať rokov. Prežili aspoň niektoré naše spomienky? Ožijú naše kamarátske putá, aspoň na jeden večer? Budeme si mať čo povedať?

Naša stretávka bola večerom, na ktorý sa nezabúda. Mali sme si čo povedať, a to vrátane tých ťažších okamihov, s ktorými sa každý z nás pasoval či pasuje na svojej životnej ceste. Cítil som, že každého z nás, čo sme tam boli, osud okresal do podoby plnej človečiny a ľudskosti. Naše kamarátske putá a spomienky začali dýchať hneď po (znovu)predstavení sa. O slovo sa hlásili aj také, na ktoré časť z nás už spoľahlivo zabudla. Spomínali sme na všetko zo základnej školy, čo nám napadlo, na lepšie, ale aj na horšie zážitky. Všetky prispeli k nášmu formovaniu. Každý jeden v nás zanechal istú stopu.

Pokiaľ ide o prípitok, podľa reakcií deciek a aj pedagógov (prišla triedna, ktorá nás učila slovenčinu, okrem nej aj fyzikárka a tiež bývalý pán riaditeľ) ich moje slová oslovili. Povedal som okrem iného aj to, že za tých tridsať rokov sa v živote každého z nás stalo veľa vecí. Zažili sme každý určite veľa úspechov, ale aj neúspechov. Vieme, čo to znamená padnúť, ale aj po páde vstať a pokračovať. Ale dobrý, dôstojný či šťastný život, ten sa nemeria titulmi, ani majetkom či úspechmi. Dobrý život je o niečo  inom. O hraní dobrej, dôstojnej hry s kartami, ktoré sme dostali. Je aj o  srdci a o pokore. O rozdávaní dobra, nádeje a síl. O pomoci druhým...Takýto dobrý život som zo srdca aj do budúcich rokov spolu so zdravím poprial všetkým prítomným.

P.S.: Verím, že Anka zorganizuje ďalšiu stretávku skôr ako o 30 rokov. Aby som ju spoznal, keď sa mi ozve s tým, že chce robiť stretávku a zháňa kontakty...


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?