Jozef Bednár
Politika Keď magnát chváli Fica za tlačový zákon a nemal by
Cez víkend som porušil jedno zo svojich adventných predsavzatí. A síce že si až do Vianoc nekúpim ani jednu novú knihu.
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Cez víkend som porušil jedno zo svojich adventných predsavzatí. A síce že si až do Vianoc nekúpim ani jednu novú knihu.
Za viac ako tri roky blogovania som v mojich textoch zatiaľ nereagoval na texty druhého blogera. Ani som priamo neobhajoval kroky ministerstva kultúry, či samotného ministra. Takisto nepatrím k tým, ktorí by tvrdili, že ministerstvo kultúry nerobí chyby. Ani že by tlačový zákon nemohol byť lepší. Ale vytáča ma, ak sa kritika zamieňa so zavádzaním. Tak ako to v článku na svojom blogu predviedol Matej Hospodár.
Chcel by som poprosiť všetkých tých, ktorí žijú v zahraničí, najmä v Spojených štátoch amerických, či by odpovedali na v hlavnom texte uvedené otázky. Otázky sa týkajú slovenských krajanských médií v Amerike - túto tému spracovávam v mojej doktorandskej práci (ktorú by som mal do mesiaca ukončiť). Sú to tri otázky - ak by ste si našli minútku a odpovedali mi na ne (alebo v diskusii, alebo na adrese jozef_bednar@yahoo.com), veľmi by ste mi pomohli. Výsledky z tejto miniankety chcem zapracovať do poslednej kapitoly týkajúcej sa budúcnosti krajanských médií v USA. Tým, čo mi odpovedia a uvedú aj meno, sa môžem bohato odvďačiť - na začiatku práce im menovite poďakujem:-)...Prvá otázka je určená priamo ľuďom žijúcim v USA, druhá a tretia všetkým Slovákom žijúcim hocikde na svete...Ďakujem vopred všetkým za čas a ochotu...
„Čím chceš byť, keď budeš veľký/veľká?“ spytujú sa často rodičia svojich detí. Deti odpovedajú všelijako. Chcem byť futbalistom. Doktorom. Spevákom. Smetiarom... Hovoria spontánne, spomínajú povolania z rôznych dôvodov. Niektoré deti sa chcú jednoducho „potatiť“ či „pomamiť“. Iné túžia napodobniť v dospelosti svoje vzory z televízie či médií. Druhým sa páči auto... Väčšinou sa tieto detské sny v dospelosti posúvajú iným smerom. Ale sú aj výnimky, kedy si deti už od mala niečo vysnívajú a tento sen sledujú aj vtedy, keď už deťmi dávno nie sú...
Vo vzťahoch býva k hádke a vzájomnému odsudzovaniu sa často veľmi blízko. Stačí jemné podpichnutie, ironicky myslená veta. A už to ide. Obidve strany si navzájom vracajú loptičku, prím hrajú emócie, rácio je potlačené... Pamätáte na scénu zo skvelého amerického oscarového filmu Americká krása, v ktorom Carolyn (Annette Beningová) nervózna čaká pri aute pred domom na dcéru a manžela? Celkovo jej „look“ v spomenutej scéne, a k tomu ironické poznámky na margo visáže dospievajúcej dcéry a na pomalosť manžela Lestera (Kevina Spacey) sú priam učebnicovým príkladom toho, ako nekomunikovať.
„So slovami treba narábať citlivo. Na škole nás učili, že nie je jedno, či mala Mária Terézia veľkú moc, alebo moc veľkú...,“ povedal mi raz kamarát. Necitlivé narábanie so slovami som zaregistroval napríklad aj na stránkach SME zo štvrtku 13.júla. A bola z toho mylná informácia...
Je až neuveriteľné, ako médiá občas zneužívajú svoju moc. Ako bez ostychu niekedy skresľujú informácie, a tie podávajú ako realitu verejnosti. V takom prípade však ide o realitu upravenú podľa gusta média, ktoré ju podáva. Respektíve podľa gusta konkrétneho novinára. Príkladov sa ponúka za priehrštie temer každý deň.
V tomto čase, keď na Slovensku parlamentné voľby už pomaly klopú na dvere, sme v podstate denno-denne svedkami zvýšeného mediálneho záujmu zástupcov siedmej veľmoci o kandidujúce strany (najmä tie majúce reálnu šancu dostať sa do NR SR) a ich predstaviteľov. Médiá svojimi otázkami ostreľujú politikov zľava – sprava. A tí sa spomenutej streľbe nebránia, skôr sa ju aj sami snažia vyprovokovať. Veď pár dní pred voľbami je potrebné prezentovať sa pred potenciálnymi voličmi! Akú taktiku politici a strany v tomto nikdy nekončiacom súboji volia?
Rôzni mediálni či reklamní mágovia sa vedia dokonale hašteriť nad tým, ktorá televízia má sledovanejšie programy, kde sa komu podarilo získať väčší share, prečo dali televízii v mediálnom mixe najväčší priestor respektíve ktorá reklama v televízii zaúčinkovala viac a ktorá menej. Pri týchto debatách je ako argument asi najviac používané číslo z peoplemetrov – to znamená koľko z domácností zaradených do merania malo zapnutú „bednu“ a sledovalo ten či onen program. Tie zázračné prístroje zavedené do televízneho prijímača to naozaj dokážu zistiť. O čom však zistené údaje skutočne svedčia?
O nové mediálne projekty na našom malom slovenskom trhu nie je núdza. Od roku 1990, ako sa na slovenskom trhu začala tvrdá konkurenčná súťaž, sme ich mohli zaznamenať neúrekom. Viaceré skončili krachom, iba niekoľko z nich sa ujalo. Keďže z nových titulov ma najviac zaujímajú celoštátne denníky, v poslednom období som zbystril pozornosť pri informácii o prípravách na vydávanie nového denníka. Jeho spustenie chystá vydavateľstvo 7 plus. Je však na trhu denníkov ešte miesto?
Môj otec zvykne vravieť po správach v televízii, najmä ak sú plné vrážd, násilia, rozbrojov (to znamená takmer vždy:-), nasledovné: „Toto niekedy nebývalo, svet je čoraz horší. Toľko zla, k tomu upadajúca morálka. Nič dobré nás nečaká,“ komentuje videné v televízii. Reaguje tak ako asi väčšina obyčajnej slovenskej populácie. A médiá jasajú. Denno – denne dokazujú nad obyčajnými ľuďmi ako je môj otec svoju moc. Moc ovplyvňovať naše nálady, spoluvytvárať verejnú mienku. Moc hýbať masami...
Slovenské médiá sa nám v poslednom období stále viac snažia nahovoriť, že osobnosť a celebrita (neviem, či pomenovanie celebrita nie je príliš honosné na slovenské pomery, viac mi tu sedí termín „známa tvár“) sú dva totožné pojmy. Osobnosti tak na nás útočia takmer z každého média... Týmto postojom možno médiá krátkodobo získavajú viac čitateľov (poslucháčov, divákov). Dlhodobo však robia celej spoločnosti medvediu službu. Obávam sa totiž toho, že devalvujú hodnotu slova osobnosť. Pretože človek napríklad z obrazovky ešte nemusí byť osobnosťou. Stáva sa „len“ známou tvárou, a to je rozdiel...
Prečo sa pohádal Mikla s frajerkou? Neviem, a je mi to aj jedno. Takisto neviem, a ani ma absolútne nezaujíma informácia prezrádzajúca, kam ide Martina Bartošíková na dovolenku. Rovnako k šťastiu vôbec nepotrebujem vedieť pikošku, či má Bezdeda rečovú chybu alebo nie. Médiá, počujete? Tak ako mám právo na informácie, tak mám právo sa pred nie dôležitými informáciami aj chrániť! Najmä keď sa tak či tak v dnešnom informačnom mori chvíľami strácam...
Dnešné (nedeľné) hlavné správy na jednej zo slovenských súkromných televíznych staníc ma teda dostali. Neveril som vlastným očiam, čo mi v danom programe bolo ponúknuté ako kaleidoskop toho najzaujímavejšieho, čo sa vraj dnes 21. 8. 2005 „na rodnej hrudi“ stalo, respektíve čo dnes hýbe Slovenskom, prípadne stojí za povšimnutie z historického hľadiska...
Na začiatok terminologické upresnenie. Ak hovorím o komunikačných aktivitách firiem smerom k médiám, z hľadiska vzťahov s verejnosťou (public relations, pre potreby článku ďalej iba PR) nemyslím reklamu ani komerčné prezentácie, v ktorých ide v ideálnom prípade o označený platený priestor, do ktorého si môžeme napísať hocičo, aj to, že sme najkrajší na svete (otázka je, či nám to niekto uverí:-)... Myslím spontánnu publicitu, ktorá je oveľa dôveryhodnejšia. Spontánna publicita znamená, že niekto tretí sám od seba napíše (povie, odvysiela) o nás, čo robíme, ako sa správame, akým hodnotám veríme apod. Je to takzvaná podpora treťou stranou (z angličtiny – third party endorsment), typická práve pre PR. A odlišujúca PR od reklamy...
Možno si ešte pamätáte na ne)slávny výrok českého expremiéra Miloša Zemana: „Novinári sú hyeny, ktoré je treba hubiť mečom a ohňom.“ Nespomínam si už na dôvody, ktoré ho k týmto emotívne podfarbeným slovám viedli (druhá vec je, že slovník premiéra krajiny by nemal byť identický so slovníkom štamgastov v IV. cenovej skupine..). Jedným z vysvetlení mohla byť aj obava zo sily médií. Tá totiž dokáže byť naozaj ohromná a ak treba aj zničujúca. A pocítili ju už aj väčší „majstri sveta“ ako Miloš Zeman...
Fínska ministerka kultúry sa nervovo zrútila. Príčinou vraj boli celý mesiac uverejňované články v istom fínskom médiu o tom, že 34-ročná ministerka (inak celkom fešná:-) vraj môže za svoj kariérny postup ďakovať sexuálnym vzťahom s premiérom krajiny či ďalšími vplyvnými ľuďmi. Vraj...
Vzťahom s verejnosťou (public relations, ďalej už iba PR) sa venujem už zopár rokov. Rodičia však stále nechápu, čo vlastne robím. „Keď si pracoval v novinách, tak som kamarátkam vedela vždy presne povedať, čo robíš. A prípadne to dokumentovať aj Tvojím článkom. Ale teraz? No poviem len, že podnikáš. Ale ak by chceli presnejšie vedieť, tak neviem. Môžeš mi povedať, čo to vlastne robíš?“ takto pomerne pravidelne ma s úsmevom zvykne podpichovať moja mamina.
Býva často glorifikovaná. Politici sa ju vždy snažia dostať na svoju stranu, aby ju mohli použiť ako štít, ktorým zakryjú svoje (niekedy aj nekalé) aktivity, činy, pohnútky. Rovnako firmy sa tešia, keď im praje. Najmä v krízových situáciách sa totiž stáva tým povestným jazýčkom na váhach. Aj obyčajní ľudia sa snažia ju získať na svoju stranu. Keď je tomu tak, žije sa im s ňou ľahšie. Je však verejná mienka naozaj iba dobrá?
Mal som ich aj na poslednej tlačovej konferencii, ktorú som pre jedného svojho klienta organizoval minulý týždeň v stredu. Celkovo nám na tlačovku prišlo 38 novinárov, z toho ich bolo...Koľko? Podľa mňa cca 5-7. „Novinári“, ktorí vám neprídu na tlačovú konferenciu kvôli zaujímavej téme. Prídu sa najesť, napiť a prípadne zobrať tašku so zápisníkom (a niekedy aj darčekom). Jednoducho „chlebíčkári“...