To správanie zainteresovaných sa zmenilo výrazne (aj keď si to iniciátori pokusu dlho nechceli priznať). Pokus skončil absolútnou brutalitou dozorcov, smrťou, blamážou. Vymkol sa iniciátorom z rúk...Naozaj nie sme zlí? Alebo drieme gauner v každom z nás? Drieme to zlo, brutalita, agresivita v každej ľudskej bytosti a len čaká na príhodnú šancu, ako sa „prejaviť“? Rodia sa ľudia už s týmito gaunerskými predispozíciami? Alebo sa rodia ľudia v podstate dobrí, ale výchovou, prostredím a pod. sa v nich rodí „zlo“?V roku 1995 som rok slúžil v armáde. Aj táto inštitúcia je podľa mňa niekedy príkladom driemajúceho a za istých okolností sa prebúdzajúceho zla v ľuďoch. V armáde býva uskutočňované len na základe „čísla“. Oproti socialistickému „ buzerovaniu“ (poznám z rozprávania otca či ďalších starších mužov v rodine) v podaní mazákov sme síce v 95-roku prežívali len mazácku selanku, ale človek aj tak žasol, ako ľahko sa z ľudí stávajú agresívni divosi. Pričom zo strany lampasákov to mali (v našom prípade) ticho tolerované, cieľom bolo zabezpečiť „pokoj“ na rote...Najviac si pritom dovoľovali tí mazáci, ktorí boli v civile neúspešní, respektíve neuznaní. Jednoducho ľudia, ktorí si potrebovali aspoň v istom časovom úseku (vediac, že je to vo väčšine prípadov ich labutia mocenská pieseň) dokázať svoju nadvládu, moc na ostatnými.„Jožo, na ľudí vo firme musíte byť tvrdý, kamarátstvo sa neodporúča. Inak firma nemôže fungovať,“ vravieval mi onehdy môj český šéf Michal Donath. Rešpektujem jeho názor, ale dlhodobo verím na iný, ľudský princíp. Ľudskosť sa vypláca aspoň v dlhodobom horizonte. Viem, že ľudia nie sú ideálni. Ale keď ich z 10 ľudskosť ocení aspoň 7, nie je 70% úspešnosť dobrá a uspokojivá? Mimochodom, stále platí staré známe, že „koňa síce možno doviezť k rieke bičom, ale napiť sa musí sám“.Niekedy nestíham, ako sa osobnostne menia ľudia na vrcholových pozíciách. Často zabúdajúc na to, že „zabudol vôľ, že teľaťom bol...“ Telefonoval som minulý týždeň so šéfom (radšej nemenovanej:-) stavebnej firmy. Kontakt naňho mi dali jeho dvaja dobrí známi – aj z biznisu. Upozornili ma, že s daným človekom býva komplikovaná komunikácia, že nebýva dvakrát vrlý. Ale keď to bude po doporučení, telefonát by mohol dobre dopadnúť a mohol by súhlasiť aj s nezáväzným stretnutím k PR...Ten telefonát ma máta ešte aj dnes. Už dlho ma tak niekto s prehľadom nezrušil. Už dlho som na druhej strane linky necítil takú zmes arogancie a nevrlosti. Ľutujem zamestnancov firmy, ktorí by sa mali radiť do šíkov v boji o reputáciu a úspech značky, ktorej spomenutí manažér šéfuje. Napriek viere, že ľudia sa dobrými stávajú výchovou a prostredím, v ktorom vyrastajú a ktoré ich ovplyvňuje, a že v človeku prevažuje dobro nad zlom, ruku do ohňa by som asi nedal za nikoho okrem rodičov + syna + (verím:-) aj polovičky. Ľudia sú prefíkané líšky, ktoré vo väčšine prípadov hrajú svoju hru a ľudí okolo seba striedajú a využívajú z pragmatického hľadiska častejšie ako ponožky. Vďaka Bohu preto za každého človeka (aj v mojom okolí), ktorý vonia človečinou...
Naozaj nie sme zlí?
Pozeral som v piatok večer na Markíze nemecký thriller Experiment, vychádzajúci zo skutočného príbehu zo Stanfordskej univerzity. Robili tam experiment s 20 ľuďmi – 10 „hralo“ (za peniaze) väzňov a 10 dozorcov (výber bol náhodný, pred začiatkom pokusu dobrovoľní „pokusní králici“ nevedeli, koho budú hrať). Pokus trval tuším 14 dní, počas ktorých mali dozorcovia za úlohu udržať poriadok bez fyzických trestov. Cieľom bolo zistiť, ako sa mení správanie ľudí, keď sa odrazu (bez vlastného pričinenia?) ocitnú tak v mocenskej, ako aj podradnej pozícii.