Spomenuté charakteristiky na môjho občasného spoločníka neplatia. Jeho prítomnosť väčšinou nezvyknem oceniť. On ma ale aj tak stále a stále vyhľadáva a navštevuje. Nechápe, že sú chvíle, keď vôbec nie je vítaným hosťom v mojom ateliéri duše. Napriek tomu zazvoní. Bez ohlásenia. A po každom zazvonení aj vstúpi. Bez povolenia.Aby to tak nevyznelo, že je vyslovene neželaný. Napriek všetkému má niečo do seba. Každá jeho návšteva niečo dáva. Učí o živote. Učí pokore. Dáva nezaplatiteľné životné lekcie. Ktoré hovoria aj o tom, že nie všetko býva v našich životoch ružové. Nie vždy býva na našej (osobnej) oblohe jasno. Jasné je však jedno - skôr či neskôr sa vždy vyjasní. A prídu lepšie, veselšie životné etapy. Ktoré si tak vážime (mali by sme si vážiť) aj preto, lebo vieme, ako chutí – smútok. Niekedy vysvetliteľný. Ale občas aj nevysvetliteľný. Smútok ako stav duše. Smútok, ktorý patrí k životu...
Kto vstupuje bez povolenia
Patrí k mojim stále sa vracajúcim spoločníkom na niektorých úsekoch cesty životom. Úmyselne nepíšem k priateľom, pretože priateľ – to je človek, na ktorého sa vždy tešíme. Človek, ktorý býva vítaný obrazne povedané aj o polnoci. Človek, s ktorým si máme vždy čo povedať.