Nikoho nemožno nahradiť

Autor: Jozef Bednár | 15.1.2008 o 21:06 | Karma článku: 6,15 | Prečítané:  1307x

Nemám rád pohreby, prežívam ich vždy príliš emotívne. Okrem toho ma dostávajú do istej melanchólie. Tak ako pohreb „môjho učiteľa“ zo soboty. Až teraz, s odstupom času, som schopný sa k nemu myšlienkami vrátiť...

Počas tých tzv. normálnych, bežných dní, vo víre času a udalostí, ktoré nás obklopujú, o tom asi človek veľa nerozmýšľa. Nemá čas. Až na pohrebe si potom uvedomujeme, aká tenká je niť nášho života, ako ľahko a rýchlo môže zhasnúť naša svieca. „Radšej nás mohol pozvať na vínko,“ prehodil v tú sobotu kamarát, ktorý takisto prišiel povedať svojmu učiteľovi posledné zbohom. To vínko už v trojici nedáme. Nestihli sme to. Možno až niekedy v budúcnosti, tam hore. Počas tých tzv. normálnych, bežných dní si človek niekedy až na konci dňa uvedomí, že sa v podstate celý deň iba naháňal. Stresoval. A nemal na rodinu a blízkych toľko času, koľko by si predstavoval. Nepovedal im, že ich má rád. Že ich potrebuje. Až na pohrebe si potom uvedomujeme, že city treba ukazovať a dávať blízkym a priateľom stále, každý deň. Niet prečo sa za ne hanbiť. Silného človeka aj hĺbka jeho prejavovaných citov charakterizuje. Nebojme sa citov, pretože nevieme, ako dlho tu budeme. Potom už tu na Zemi môže byť neskoro. Človek si niekedy s istou dávkou sarkazmu povie, že „nenahraditeľných sú plné cintoríny“. Že každý je nahraditeľný. Minimálne kus za kus... Až na pohrebe si potom uvedomujeme, že to je strašná hlúposť, že zďaleka nie je každý nahraditeľný. Že nikto nie je nahraditeľný. Každý z nás je osobnosť sama o sebe. Nezameniteľná osobnosť, ktorá môže rozdávať lásku. Byť príkladom druhým. Nezameniteľná osobnosť, ktorá sa môže snažiť zmeniť svet. Samej sa jej to samozrejme nepodarí. Ale je to o tej snahe, o tej ceste...Nikto iný nás nemôže tu na Zemi nahradiť. Každý človek má svoje ciele v živote. Mať rodinu. Uspieť v práci. Byť šťastný. Za tieto svoje ciele bojujeme z plných síl, na pomyselnom životnom ihrisku nechávame pritom celé svoje srdce. Až na pohrebe druhých si však uvedomujeme, že ani funkcie, ani tituly, ani pracovné úspechy nám negarantujú to, že na nás budú blízki a priatelia dlho spomínať. Vyoraná brázda rozdávania sa a lásky je tá najdôležitejšia. Aby si potom o nás ľudia hovorili, že „to bol dobrý človek s veľkým srdcom“... Nemám rád pohreby. Ale po každom si ešte viac ako dovtedy vážim život a pravé hodnoty, ktorými sa v ňom riadim...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Galavečer k novembru ‘89 bol dvakrát drahší ako v kauze Evka

Podujatie v SND vyšlo štát na pol milióna eur.

Dobré ráno

Dobré ráno: Biskupi kritizujú kňaza Kuffu len opatrne

KBS sa ozvala proti kňazovi, no až keď jeho strana išla do koalície s fašistami.

Stĺpček Petra Schutza

Ak sa spolieha na časový stres, opozícia pri hľadaní koalície hazarduje

Sulíkovi sa dá iba zaželať šťastie.


Už ste čítali?