Pomoc zhora

Autor: Jozef Bednár | 23.4.2008 o 14:54 | Karma článku: 6,53 | Prečítané:  1806x

Plne rešpektujem, že sú ľudia, ktorí tvrdia, že ju v živote nepotrebujú. Ľudia, ktorí v takú pomoc neveria. Priznávam, že ja občas o ňu prosím.

Keď je človek mladý, keď študuje či sa iba stavia na nohy, vtedy sa svet väčšinou nezdá byť preňho až takou veľkou neznámou. Žiadny problém sa nezdá byť neriešiteľným. Mladý človek skôr zvykne mávať pocit, že na všetko si vystačí sám, že zvládne hravo každý problém. Že plavba životom sa podobá plavbe na pokojnom mori, ktorého hladina sa už nikdy nerozbúri. Nie každý mladý človek si v tom čase uvedomí, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré nám narušia náš životný kolobeh a ktoré ani pri najväčšej snahe neovplyvníme. Že život žiadneho človeka nepozostáva iba z pozitív, iba zo šťastných chvíľ. Ale že skôr či neskôr sa objavia aj mraky. Že ten náš kríž nás raz, možno síce len na chvíľku, ale prikvačí k zemi. Až vtedy sa obrátime s prosbou o pomoc na toho hore. Nie, tým nechcem tvrdiť, že človek začne veriť až po nejakom nešťastí. Po nejakej zlej udalosti. Semienka viery sadia do nás naši rodičia, krstní rodičia či starí rodičia už od nášho narodenia. Len tie semienka sa chytia každé inokedy. A niektoré potrebujú spomenutý impulz. Kedy si človek finálne uvedomí, že v istých chvíľach je v rukách toho hore, bez ohľadu na to čo robí a ako sa snaží. Celé je to o tom, že by sme sa mali snažiť podľa starého biblického: Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže. To znamená, neplač a neľutuj sa, aj keď práve prežívaš hocakú bezútešnú situáciu. Ale vstaň a choď ďalej. Pokračuj v ceste. Nevzdaj sa. Ak tak urobíš, pomoc zhora, o ktorú prosíš, v istej podobe príde, a budeš vyslyšaný. Priznávam, že spomenuté som si s polovičkou naplno uvedomil vtedy, keď nám u syna diagnostikovali autizmus. Viem, nie je to smrteľná choroba, v strednej až ľahšej forme to je celkom znesiteľná inakosť. Autistické deti sú úžasné, sú to stelesnení anjeli na zemi. Ale aj napriek tomu – človeka autizmus preplieska. Hodí ho do siete bezradnosti, nešťastia a samoľútosti, z ktorej sa musí každý minimálne v prvej fáze dostať len vlastnými silami. Nám sa to podarilo asi po dvoch mesiacoch. Odvtedy, je tomu už šesť rokov, kráčame ďalej. A nehanbím sa za to, že ešte viac, ešte pokornejšie ako predtým v mladosti prosíme obaja o pomoc a o zázrak... Teším sa, že ten hore nás vypočul takmer okamžite. Nie, autizmus nezmizol, autizmus ako diagnóza na papieri zostal. Nežije však v našom vnútri. Ja i manželka, takisto aj Majo a dcérka žijeme normálne, tak, akoby autizmus ani neexistoval. Robíme všetko preto, aby mal Majo ten najnormálnejší život, aký len dieťa v jeho veku (o pár mesiacov bude mať deväť) môže mať. Aby bol šťastný. Majove úsmevy i objatia naznačujú, že sa nám to hádam darí a že sa zázrak naozaj stal. Aj vďaka tomu „tam hore“...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Galavečer k novembru ‘89 bol dvakrát drahší ako v kauze Evka

Podujatie v SND vyšlo štát na pol milióna eur.

Dobré ráno

Dobré ráno: Biskupi kritizujú kňaza Kuffu len opatrne

KBS sa ozvala proti kňazovi, no až keď jeho strana išla do koalície s fašistami.

Stĺpček Petra Schutza

Ak sa spolieha na časový stres, opozícia pri hľadaní koalície hazarduje

Sulíkovi sa dá iba zaželať šťastie.


Už ste čítali?