Bol som v regrese. A neľutujem...

Autor: Jozef Bednár | 1.9.2005 o 22:32 | Karma článku: 11,88 | Prečítané:  8003x

V minulosti som dlho koketoval s myšlienkou dostať sa pod dohľadom odborníka do hypnózy, a tak vyriešiť svoje niektoré vleklé zdravotné (ale nielen zdravotné) problémy. Vedel som jedno – hypnóza áno, určite však pod taktovkou lekára. Pri všetkej úcte k ľudovým liečiteľom, s nimi by som sa hypnózy bál...

Sú tomu už dva roky, čo mi bola doporučená jedna pani doktorka, že by nám mohla minimálne poradiť, čo s autizmom u syna Mareka. Chceli sme s manželkou, aby sa skúsila pozrieť a minimálne dostať pod kontrolu jeho autistické rysy (tu robíme veľké pokroky a niektoré rysy dokonca už potláčame). Pani doktorka sa však okrem Mareka a manželky časom po dohode začala venovať aj mne. A keďže sme sa zhodli, že niektoré moje problémy môžu byť aj psychického rázu a môžu sa „ťahať“ z detstva, navrhla mi regres (návrat do minulosti, ale v rámci môjho života). „Je to laicky povedané nie tak hlboké ako hypnóza, ale na Vaše odblokovanie by to malo stačiť. Hypnózu, a na dôvažok hypnózu idúcu až do minulých životov, používam naozaj len pri závažných zdravotných problémoch pacientov. Pretože ísť do minulého života môže byť aj veľmi nebezpečné,“ vysvetlila mi pani doktorka svoj pohľad na vec. Súhlasil som. Regres mal trvať dlho (pani doktorka mi naznačila, že hodinu až tri hodiny a že to je vyslovene individuálne), objednaný som bol preto až na konci pracovnej doby pani doktorky, citujem, „aby sme sa nikam neponáhľali.“ Na začiatku sa ma pani doktorka spýtala, či mi počas doby trvania regresu môže tykať. Že je to tak lepšie. Prikývol som. Zatváram oči a ponáram sa do tmy. Pani doktorka sa začína so mnou rozprávať. Pýta sa ma rôzne otázky týkajúce sa môjho života, ja odpovedám. Neskôr už rozprávam väčšinou sám, spontánne, čo vidím. Obrazy sa vkrádajú do môjho mozgu, akoby mi niekto otvoril veko v podvedomí a všetko sa tlačilo von. Všetko dôležité... V miestnosti znie tichá, príjemná meditačná hudba. Doktorka ma krok za krokom vedie do minulosti. Necháva, aby moja pamäť (pamäť, alebo to je niečo iné?) sama pracovala a sama sa rozhodovala, kam do minulosti sa vráti. Svadba. Isté udalosti na gymnáziu. Detstvo. Pôrod... Všetko komentujem, rozprávam svoje pocity. Zdá sa mi, že vôbec nie som v hlbokom spánku, ale tie obrazy z môjho života sú tak reálne! V istom okamihu sa mi zdá, že sa mi dvere otvárajú aj do minulého života. Chcem vojsť. Pani doktorka ich však nemilosrdne zatvára – a vracia ma spať. Regres končí. Chvíľku sa rozprávame o mojich pocitoch. Som šokovaný. Nielen z obrazov, ktoré sa mi „vrátili“. Ako som spomenul, vôbec sa mi nezdalo, že som bol v hlbokom spánku. Predsa som aj rozprával! Celý regres som odhadoval na maximálne 30 minút, nie viac. Ono ale ubehli viac ako tri hodiny!!! Pani doktorka ma pred odchodom upozorňuje, že na druhý deň ráno ma asi bude bolieť hlava, pretože sme v nej „robili poriadok“. Mala pravdu, na druhý deň mi moju hlavu šlo roztrhnúť od bolesti... Nechcem a ani nebudem rozoberať moje problémy, kvôli ktorým som sa odhodlal ísť na regres. Poviem len to, že mi regres pomohol...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič skokan mesiaca, Kiska nestúpa

Decembrový prieskum prekvapil najmä pri OĽaNO.


Už ste čítali?