Mariánsku horu som až do uplynulého víkendu poznal len z televízie. A z pohľadu z auta, prechádzajúc starobylou Levočou. Zo soboty na nedeľu som si ju však ohmatal naživo. Doslova na vlastných nohách. Spolu s polovičkou sme prišli na Mariánsku púť. Tak ako ďalšie státisíce veriacich ľudí zo Slovenska a zahraničia.Tou energiou sa to na vrchu hory hemžilo. Bola jej plná bazilika vo vnútri. Aj všade naokolo nej. Vychádzala nielen od oltára. Bola všade tam, kde sa pútnici modlili k Bohorodičke a prosili ju o ochranu. A tí pútnici posiali každé voľné miesto na Mariánskej hore. Na Mariánskej hore som mal slzy v očiach. Na kolenách vo vnútri baziliky, modliac sa a prosiac o zdravie celej rodiny, najmä polovičky a detí. Prežívajúc svätú omšu. Modliac sa na lúke ruženec, prednášaný vo viacerých jazykoch. Počúvajúc spev spevákov z mládežníckej skupiny Melódia, rozliehajúci sa nielen po hore, ale aj po našich dušiach. Tú noc som cítil veľkú energiu. Cítil som na tej hore silu vyššej bytosti, pri ktorej sa človek cíti v bezpečí. Pretože vie, že je doma. Pri Matke, ktorá ho ochráni...
Na púti v Levoči
Tú noc som cítil veľkú energiu. Už pri kráčaní z mesta na vrchol hory. Dych sa miestami strácal, asi trištvrte hodinka dá zabrať. Ale duša, tá ocenila balzam, ktorý dostala. Nielen na ceste hore, ale aj potom, pri modlitbách. Často odriekaných na kolenách.