reklama

Odpíľte jej ruky a odložte zbraň

Dnes ide v televízii opäť Rain Man. Keď som tento skvelý film videl prvýkrát, predstavoval pre mňa vstup do dosiaľ nepoznaného sveta autizmu. Vtedy len tak z diaľky, som autizmus vnímal priznávam ako čudnú chorobu. A ani by mi nenapadlo, že príde obdobie, keď budem film Rain Man sledovať ako zainteresovaný. Keď budem o autizme vedieť oveľa viac , ako sa o ňom hovorí v spomenutom filme. Keď na základe osobnej skúsenosti v rodine budem presne vedieť, prečo pri sledovaní filmu práve plačem. Či sa smejem. Áno, akokoľvek čudne to možno môže pre nezainteresovaného znieť, autizmus je nielen o smútku, ale aj o smiechu. Bez rovnováhy, ktorú môžu smiech aspoň priblížiť, by totiž mohol človek ľahko aj v Pezinku skončiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Na blogoch sa snažím na autizmus väčšinou cez tú humornejšiu stránku života pozerať. Ono aj sa je často na čom (v dobrom) smiať. Náš Majo je veľký vtipkár, najmä vtedy, keď má náladu. Cudzincov na dovolenke zdraví súhrnne „jónapot, thank you“ (bez ohľadu na to, odkiaľ sú, maďarčinu -angličtinu totiž vníma ako univerzálny dorozumievací jazyk). Ráno sa ma v aute pýta, čo to znamená “odpíľte jej ruky a odložte zbraň” (prisahám, že horory nepozerá, neviem, odkiaľ to má). V kostole pri dávaní si „znaku pokoja“ hovorí okolostojacim niekedy „kotkodák“ (teraz v januári to zmenil na síce už neaktuálne, ale prijateľnejšie „šťastné a veselé“). Alebo keď stretol môjho šéfa a po otázke, či pozná jeho meno, ho spontánne nazval „O päť minút dvanásť“ (odtiaľ si ho pamätal, myslel, že názov relácie je jeho priezviskom). Jednoducho sranda často musí byť, aj keď autizmus zúri. Takže aj keď je náš optimizmus na prvý pohľad rozbitý, snažíme sa úlomky silou – mocou zliepať dokopy, aby sme si navzájom úsmev na tvári vyčarovali. Len niekedy to ide ťažko.A veru aj ťažko s autizmom býva. Keď má malý „svoj deň“ a echolalia zúri tak, že sa „stokrát“ spýta to isté (bez toho, že by ho odpoveď zaujímala). Keď mi na verejnosti, pred cudzími ľuďmi, nahlas povie že som hnusný (aj keď presne nevie, čo to znamená, určite tuší, že to pekné nie je, lebo hneď za tým vždy nasleduje „Nie si hnusný, si môj najobľúbenejší tatinko a už chcem byť dobrý“). Keď padneme s polovičkou do melanchólie, unavený z neustáleho odpovedania na nezmyselnú otázku/y (lebo reagujeme vždy, respektíve vždy sa ho snažíme aspoň usmerniť, aby „už prestal“ – a vtedy sa snažíme tému zmeniť). Keď sa pýtame Boha, prečo práve my, a dostávame známu odpoveď – prečo nie vy? (takto myslím odpovedal na túto otázku aj český herec Jan Potměšil, ktorý zostal po roku 1989 po dopravnej nehode na vozíku). Keď ho porovnávame s o šesť rokov mladšou Barborkou (tomuto porovnaniu sa nedá niekedy vyhnúť) a vidíme, ako ho Barča už pomaly intelektuálne predbieha (a my sa vtedy pristavíme pri myšlienke, aké by to bolo, keby sme autizmus doma nepoznali). Keď sa naňho pozeráme a vidíme, ako rastie, a pomyslíme si, aký život ho asi čaká v budúcnosti (najmä keď tu už nebudeme).Ale tak to v živote už chodí. Dobré dni striedajú zlé dni, ako deň strieda noc. V globále sa nesťažujeme. Majka milujeme nadovšetko na svete a vždy sa budeme snažiť, aby bol v živote čo najšťastnejší. Tento kríž je jednoducho náš rodinný a nikto druhý nám ho nepomôže niesť. Viem, ľudia majú aj ťažšie kríže. Ale tento je tiež niekedy priťažký. Drží nás a vždy aj bude spoľahlivo držať pri zemi...

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu