Obhajoba ticha

Pod tlakom tekutej doby, ktorá nás unáša od jednej zábavky k druhej, sme si z ticha postupne urobili akýsi prorotyp persony non grata. Prototyp neželanej osoby. „Bože, ja nemôžem byť ticho!“ máta nás predstava ticha ako strašidelnej masky, ktorá je hrádzou medzi nami a ozajstným životom. Kvôli ktorej nám cez prsty uniká jedna (iluzórna) šanca za druhou. Neprávom dávame za ticho rovnítko samota.Nevieme, nechceme či nemáme čas si na ticho vyhradiť čas doma. Nevieme byť ticho v aute, v ktorom hneď po nasadnutí ako posadnutí hlukom zapíname autorádio či spúšťame CD. O tichu v práci ani nehovoriac. Aj keď ho potrebujeme k výkonu práce, často si pritom „do ucha“ púšťame rozhlasové vysielanie či hudbu. Ticho nezvykneme vyhľadávať ani po práci. Doma opäť nastupuje (aj keď len ako podprahové vnímanie) pozeranie TV či počúvanie rádia alebo hudby.A ak by sme aj po ňom (tichu) túžili, je ho na prvý pohľad málo. Ticho sa stalo na prvé počutie podpultovým tovarom. Zato hluku je na skladoch habadej. Odvšadiaľ znie hudba. Spoza každého kaviarenského stola sa ozývajú viac či menej hlučnejšie vodopády slov. Zvukmi je presýtené všetko okolo nás. Niet sa kam schovať...Neuvedomujeme si to, ale hluk nás ničí. Deformuje našu myseľ. Na ticho cez deň, vystresovaní, často ani nemyslíme. Všade hľadáme nejaké zvuky, v každom okamihu, aby sme mali pocit, že nie sme sami. Ten pocit je však iluzórny. Viac hluku = väčší pocit spolupatričnosti k spoločnosti či vybranej skupine – táto priama úmera automaticky neplatí. Ticho totiž pri správnom dávkovaní lieči. Ticho dokáže upratať naše myšlienky. Ticho dokáže hovoriť tými najkrajšími slovami. „Krásne sa mi s tebou mlčí,“ hovorí mi občas moja polovička. Aj mne sa (občas) dobre mlčí s ňou. V tichosti je jednoducho krása. A kto (občas) mlčí, ten svedčí. Aj o láske...Najkrajšie ticho s blahodárnymi účinkami na naše nervy a zdravie celkovo nájdeme asi v prírode. Paradoxne nie je absolútne, prerušované je zvukmi zvierat, šuchotom stromov, štebotom vtákov. Je však prirodzené, a nie umelé. Asi väčšina z nás pri ňom dokáže absolútne vypnúť...Krásne ticho nájde človek napríklad aj v kostole. A nie len na omši. Stačí len tak vojsť do prázdneho kostola, a človek sa okamžite ocitá akoby v inom svete. Veriaci či neveriaci. Každého to kostolné ticho dostane. Príkladom sú zástupy turistov navštevujúcich kostoly po celom svete. Bez ohľadu na vyznanie, a z pokory voči kostolnému tichu, je v čase návštevy kostola ticho každý...Viem, ľahko sa mi o tichu hovorí, keď mám rodinu a ticho si dokážem „vybrať“ len vtedy, kedy chcem. Ľudia, žijúci napríklad v tichu na samote vysoko v horách, by o tom vedeli rozprávať. „Jožko, to ticho tu je krásne, ale dokáže aj veľmi bolieť. Ale čo už, zvykla som si. Ak by si sem prišiel Ty, po týždni by Ti tu bolo otupno. Pretože na každého tu okrem ticha čaká iba lopota. A takýto život niet zvonka čo ani v tichosti závidieť,“ povedala mi raz už nebohá starká mojej polovičky, žijúca na samote v Hornej Maríkovej.Ticho by si napriek všetkému zaslúžilo reklamu, aby sme si ho všimli. Okolo nás ho je totiž, aj keď sa do nezdá, dosť. Stačí len zastaviť sa a počúvať...