Po takmer 9 mesiacoch môžeme byť spokojní. Nič lepšie ako Majkovu integráciu sme nemohli skúsiť. Nie pre nás. Ale pre Maja. Ktorý sa v škole ale neskutočne chytil. Rád sa učí. Chce držať krok so spolužiakmi ( učivo pre piaty ročník špeciálnych škôl prebral cirka do februára, odvtedy ide nad plán). Miluje najmä predmety, ktoré by na špeciálnej škole asi nemal (minimálne v takej intenzite) – ako geografiu, biológiu, angličtinu. Nuž a slovenčinu, informatiku a matematiku ani spomínať nemusím. Tie ho teda super bavia. A sme radi, že pani učiteľky Maja samé tlačia dopredu. Chcú, aby sa čo najviac naučil (samozrejme, v rámci svojich možností). Preto mu niekedy skúšajú dať aj nejaký úplne regulérny test či diktát, spolu s ostatnými spolužiakmi z piatej "cé". Akoby vtedy u Maja nevideli žiadny hendikep. Žiadny mentálny problém...Namiesto siahodlhých textov tri výsledky. V poslednom období Marek absolvoval spolu s ostatnými tri štandardné previerky. Ako dopadol? Diktát na slovenčine – 1 chyba (jeden z troch najlepších výsledkov v triede), jednotka. Test z matematiky – úspešnosť 76%, známka dva. Test zo slovenčiny – 24 bodov z 30, takisto dvojka. Opakujem – to sú známky zo štandardných testov či diktátu žiaka, ktorého papiere hovoria o ľahkej mentálnej retardácii!Sme na Maja veľmi pyšní. Nie pre tie známky. Ale pre jeho snahu žiť, integrovať sa do kolektívu rovesníkov. Byť ako ostatní. A pani učiteľky sú naňho tiež hrdé. A tie jeho známky, tie tlačia na jazyk otázky: Kde sú hranice mentálne postihnutých ľudí? Kam sa až môžu dostať, keď dostanú šancu? Kto tu v spoločnosti má právo určiť, kto/čo je vlastne normálne?
O hraniciach výnimočných detí
O niekoľko týždňov sa skončí prvý rok nášho veľkého experimentu. Prvý rok integrácie nášho Majka v „normálnej“ škole. Už som to na tomto blogu párkrát spomínal. Báli sme sa tých pár mesiacov dozadu, ako si Marek dokáže zvyknúť. Ako si spolužiaci a aj učitelia dokážu zvyknúť naňho. Či si „sadne“ s asistentkou. Či sa nebude pýtať späť do špeciálnej školy pre autistov v Bratislave.