Po prvom roku integrácie autistu do bežnej školy

Cítili sme to ale hneď po týždňoch. Opatrne sme sa vyjadrovali po mesiaci – dvoch. A od januára tohto roku sme si boli takmer úplne istí. V čom? Že nič lepšie, ako skúsiť Mareka integrovať do bežnej školy, sme nemohli urobiť. Nie pre nás, že by sme sa tým chválili. Ja i polovička náš príbeh s autizmom stále berieme (a nikdy sa to ani nezmení) s veľkou pokorou a vedomím, že sme mali veľké šťastie. Lebo sa nám Maja podarilo rozrozprávať. Ak totiž autista začne rozprávať, hoc aj nerozumie všetkému (koľko „zdravej“ populácie však má 100% porozumenie čítaného či hovoreného?), je tam veľký predpoklad ďalšieho progresu. Keď môže odpovedať na otázky. Keď rozumie pokynom. Keď aj verbálne môže hovoriť o svojich emočných pocitoch...Pred rokom sme, teraz to už môžem povedať naplno, rozhodnutím prestúpiť do bežnej školy pre Maja nič lepšie nemohli urobiť. Integrácia do bežnej školy síce nie je pre autistu, špeciálne dieťa ako je to naše, jednosmernou vstupenkou do sveta tzv. normálnej populácie. Takúto vstupenku sme však ani nehľadali. Išlo nám skôr o prehĺbenie Majovej integrácie do spoločnosti. Medzi decká jeho veku. Aby ho čo najviac zobrali medzi seba. Aby sa on medzi nimi, v rámci svojich možností, čo najviac adaptoval. A to všetko sa aj podarilo, to všetko vyšlo.Okrem toho je takáto integrácia aj šancou pre špeciálne dieťa ďalej napredovať, minimálne vo vybraných predmetoch jeho záujmu, aspoň trošku rýchlejšie ako v špeciálnej škole. Samozrejme v prípade, že tu je ten potenciál. U nás sme napríklad rýchlejšie napredovali v matike. Alebo v angličtine. Respektíve, aby som Majovi nekrivdil – takmer vo všetkých predmetoch:). Na druhej strane ešte raz si treba uvedomiť, že autista, aj a´la Majo, limity má. Vážne limity v spoločenskej konverzácii. Slovné úlohy v matike sú veľkým problémom. Aj priestorové videnie. Na druhej strane – napríklad keď sa už Marek raz naučil vybrané slová, nezabudol ich (a ani ich tak ľahko nezabudne). Obrazne povedané, tak ako bol Laco našou brankárskou istotou na MS v hokeji, býval Majo istotou na hodinách slovenčiny pri písaní diktátov a voľbe, či mäkké „in“, alebo ypsilon...Najviac nás však potešila jeho, už spomenutá, prehĺbená sociálna integrácia. V triede, ktorá vraj nebola dovtedy práve vzorom, pokiaľ ide o správanie, urobil divy. Decká ho zobrali medzi seba. Obľúbili si ho. A som si istý, že si (po rokoch, keď sa ich cesty s Majovými rozídu – teraz majú len dvojmesačnú pauzu:) určite občas spomenú na chalana, ktorý síce bol trochu iný ako oni. Ale na druhej strane bol čistý a veľmi srdečný. Rozdával úsmevy aj vtedy, keď bolo okolo neho zatiahnuté. Bol takým slniečkom, pre spolužiakov a aj pre učiteľky. Tie chodili jedna za druhou z 5.C energeticky nabité, vybozkávané na líčka, vyobjímané...O tom, že si Maja decká obľúbili svedčí aj jedna príhoda z konca školského roka. Po tom, ako sa aj ich trieda fotila. Majo si kúpil a domov doniesol dve fotky. Skupinovú, na ktorej je celá tgrieda. A potom fotku, na ktorej je on v strede, a z jednej strany má spolužiačku Kiku a z druhej Mišku. Skoro som z nôh spadol. Baby mu na zadnej strane aj venovanie napísali. Chalanisko sa nezdá:)…Dnes sme s manželkou teda pani učiteľkám, najmä pani riaditeľke, triednej učiteľke, učiteľkám ktoré ho mali na predmetoch v triede a Majkovým asistentkám osobne poďakovali a venovali týmto skvelým ženám kvety. Ďakujeme za šancu, ktorú sme dostali. Aj za Maja. Najmä za neho. On vie, že je iný. Rovnako vie, že toto je škola, ktorá mu, v tejto fáze jeho vývoja, dáva viac ako predošlá. Strašne veľa sa učí nielen na hodinách, ale aj od učiteľov a spolužiakov v sociálnej konverzácii. Váži si to všetko a dokáže tiež prejaviť vďaku a emócie... Po tom, ako bola s ním ráno manželka v triede a ďakovala deckám, pričom jej slzička ubehla, mi do telefónu povedal: „Oci, maminka bola dojatá dnes v triede.“ Vzápätí som na druhej strane linky ucítil aj ja jeho dojatie...